Autor je politológ, pôsobí na Filozofickej fakulte UCM v Trnave
Od pondelka je Turecko inou krajinou. Päťdesiat rokov budovania parlamentnej demokracie, ktoré čas od času podkopala armáda brániaca si svoje politické a ekonomické záujmy, je minulosťou.
Politici a voliči rozhodli, že sa Turecko vráti ku svojim politickým koreňom. Svedčí o tom tiež skutočnosť, že čoraz častejšie sa objavuje podobizeň „otca politických zmien“ (Erdogana) spolu s „otcom Turkov“ (Atatürkom).
Podľa optimistov Turecko hľadí vpred smerom k prosperujúcej a stabilnej demokracii. Podľa kritikov vykročilo priamo k diktatúre a reštaurácii sultanátu.
Vyhlás voľby, získaš všetko
Oponenti terajšieho prezidenta, paradoxne, nostalgickí obdivovatelia Mustafu Kemala (Atatürka) a jeho sekulárnych reforiem, ostentatívne prehliadajú fakt, že Turecko sa iba vracia k fundamentom tureckej politiky 20. storočia. Republikánskym, nacionalistickým a tiež monarchistickým.
Tento oxymoron nie je jediným špecifikom týchto volieb, s ktorým sa bude musieť Turecko i medzinárodné spoločenstvo v nasledujúcich rokoch popasovať.
Vyhlásenie predčasných spoločných volieb – parlamentných súčasne s prezidentskými – a ich načasovanie naznačilo, že Erdogan sa rozhodol nečakať a v situácii, v akej sa nachádzalo Turecko (ekonomicky, politicky a bezpečnostne), sa rozhodol neriskovať to, že by mu post prezidenta niekto uchmatol.
Prekvapenie, ktoré vyvolalo ich vyhlásenie a krátky čas, ktorý mali opozičné strany na prípravu, boli tak správne zvolenou taktikou skúseného a v mnohých aspektoch prefíkaného politického matadora, ktorý víťazstvom získal všetko, po čom túžil.
Hrozí prezidentská diktatúra
Pri analýze dôvodov, ktoré ho primali k tomu, aby vyhlásil predčasné voľby – o šestnásť mesiacov skôr – môžeme vymedziť dva kľúčové argumenty.
