Štvrtok. Svadobný deň! Skromný prízemný domček, praskajúci vo švoch rozvetvenou ženíchovou rodinou, o deviatej ráno okupuje ešte aj nevestina svadobná družina. Napätie priam sálalo.
Nevesta ženíchovi (ktorý nemal na starosti výzdobu): „Je už skoro deväť. Kde sú kvety? Ty si ich neobjednal? Už päť mesiacov ti to rozprávam.“
Ženích neveste (ktorá nemala na starosti pozvánky): „Máme predstavu, koľko ľudí príde? Odpovedal niekto v rámci RSVP? Mali na to päť mesiacov! A nevie niekto náhodou, ako funguje ozvučenie?“
Nie som si istý, či existuje typicky kanadský spôsob, ako sa zosobášiť (hoci tipujem, že panika v poslednej chvíli je všeobecnou črtou).
Väčšina svadieb sa ešte vždy koná v kostoloch, ale tu na ostrove Vancouver Island – ako všade inde v Kanade – sa kostoly zatvárajú, keďže farníci vymierajú. S April sme sa minulú zimu zúčastnili na nedeľnej omši v miestom kostole Zjednotenej cirkvi, aby sme zistili, či chceme cirkevnú svadbu, ale bolo to ako prísť do Drakulovho zámku.