Všetci poznáme tú záhadu: chudoba, negramotnosť a choroby ustupujú za posledné storočie nebývalým tempom, no ľudia sú aj tak rovnako pesimistickí ohľadom ľudstva ako odjakživa. Studená vojna sa skončila, štáty sú čoraz viac angažované v obchodných zmluvách, ktoré podporujú mier, ale zvolenie desivo nekvalifikovaného prezidenta vo Washingtone stále môže privodiť celosvetovú paniku.
Život nikdy nebol taký dobrý, ale pesimizmus sa hromadí ako zimný sneh. Čo to len s nami je?
Tento jav volajú v rôznych krajinách rôzne. V Československu ho nazývali blbá nálada – nezlomné presvedčenie, že sme všetci odsúdení na záhubu, hoci komunizmus sa skončil, hranice sa otvorili a utláčateľov (dočasne) dostali do úzadia. V Kanade ma viedol k emigrácii pocit, že je tam málo príležitostí, dokonca aj pre mladých s univerzitným diplomom.
Naše strachy sa nikdy nepotvrdili. Slovensko malo v rokoch 2005 až 2015 najvyšší rast HDP na obyvateľa v Európskej únii, ale v krčme sa to človek nijakovsky nedozvedel. Keby som bol ostal v Kanade a mal povedzme profesiu a striedmosť svojich spolužiakov z univerzity, dnes by som sa vozil v Pontiacu Sunfire z roku 2004.
Takže tu funguje niečo, čo nám kazí optimizmus, aj keď všetky dostupné fakty tvrdia, že by sme sa mali radovať. A je to rovnako viditeľné na zelenajúcom sa západnom pobreží Kanady ako v zachmúrenej netrpezlivej Bratislave.
Čo skúmala štúdia
Odpoveď na tieto otázky priniesla štúdia zverejnená 29. júna v americkom časopise Science (Veda). Hlavný záver znie, že čím viac sa veci zlepšia, tým viac si ľudia všímajú zvyšné nedokonalosti.