Všetky vlády Smeru na čele s Ficom, aj po ňom, neváhali vystrojiť oslavy, estrády, spomienkové podujatia vždy, keď im to prišlo vhod.
Každoročný vulgárny humor počas Medzinárodného dňa žien, oživené mečiarovské vatry zvrchovanosti alebo úplne pomýlené odhaľovanie sochy Svätopluka šesť dní pred parlamentnými voľbami a s živým televíznym prenosom.

Dokonca ani na povstanie či koniec vojny nezabudli.
Preto je namieste sa pýtať, či za vládnou ignoráciou polstoročnice okupácie, je zábudlivosť alebo chýbajúci PR benefit.
Že si vtedajší komunisti (prípadne komunisti čakatelia) nevšimli november ´89 a nikdy ani jeho výročie, sa stalo smutnosmiešnou glosou ich mentálneho sveta.
Nečudo, že by najradšej niektoré jeho výdobytky a možno aj samotný sviatok zmazali. Ich neúčasť na pripomienkach revolúcie je vlastne žiadaným postojom.
Avšak na tanky v uliciach z augusta ´68 sa jednoducho nedá a nemožno zabudnúť. Aby sa nebodaj opäť v hlavách neusadil mýtus o priateľskej pomoci.