Autor je učiteľ a spisovateľ
Americký prezidentský úrad ani v minulosti netrpel núdzou o všelijakých magorov.
Hneď mi napadá Bush junior, ale nechcem nikoho menovať, až tak dôverne amerických prezidentov nepoznám, vychádzam len z predpokladu, že pri toľkých ľuďoch, keďže demokratický volebný systém na rozdiel od monarchií či diktatúr zabezpečuje najmä to, že sa jednotlivci a strany pri moci striedajú, jednoducho nie je možné, aby sa medzi nimi aspoň občas nenašiel nejaký táraj, gágaj či dokonca prďús.
Lenže toto je predsa len niečo iné. Pochopiť hĺbku dna, ktoré Donald Trump prakticky denne preráža, sa americkí liberálni intelektuáli – ľavicoví zrejme takisto – snažia už od prezidentských primárok.
Ani najartikulovanejší z nich doteraz uspokojivo nesformulovali, čo sa zvolením chvastúňa a notorického luhára, ktorý navyše luže úplne nepokryte a s takou samozrejmosťou, akoby pil vodu, vlastne stalo a aké to môže mať dôsledky.
My sme proti luhaniu odolnejší, dalo by sa povedať, že sme naň zvyknutí. Za komunizmu to bola jedna zo stratégií prežitia a doteraz nás veľmi netrápi, že je to hriech priamo zakázaný v dokumente, ku ktorému sa minimálne v debatách o moslimských imigrantoch tak vehementne hlásime, súc aj ateisti.