Bol chladný február, aj keď teplota nepodliezla bod mrazu. Bolo sychravo. Štvrtok, štyri hodiny poobede, chorvátsko-slovinská hranica.
Spolu so slovenskými zdravotníkmi som čakal na prvý autobus s utečencami. Pre nich to bola už rutina, viac ako mesiac to zažívali trikrát denne.
Potom zrazu prichádzal autobus za autobusom a z dverí vychádzali ľudia. Za hodinu asi tisíc ľudí. Z ľudského hada, ktorý sa v tom čase presúval z Turecka do Nemecka, sa stávali ľudia s konkrétnymi tvárami a príbehmi, ktoré som mohol len odhadovať.
Matky s deťmi na rukách. Deti plakali, ako keby boli choré (predsa len týždne zimného pochodu zanechajú následky aj na silnejších telesných schránkach).
Ich matky sa však báli ísť s nimi do nemocnice, báli sa, že budú musieť ostať v Slovinsku a pritom Nemecko je už tak blízko. V stane im zdravotníci dali aspoň ibalgin, aby sa najväčšie problémy potlačili.
Z autobusu vychádzali aj starší ľudia, ktorých ich vnuci okamžite usadili na vozíček a viedli ich na kontrolu. A áno, boli tam aj tí bájni mladíci s mobilmi v rukách, o ktorých sa u nás toľko hovorilo.
No nevyzerali suverénne, skôr rezignovane počúvali pokyny a kráčali s prázdnymi pohľadmi vpred.
Ja som stál za plotom, bolo to trochu zvláštne predstavenie. Predo mnou ľudia zo Sýrie, z Iraku či z Afganistanu pomaly kráčali do ďalšieho stanu, kde im skontrolovali doklady, ak nejaké mali, odobrali im odtlačky a nasadili na ďalší autobus, ktorý ich pre zmenu odviezol na rakúsku hranicu.
Tak ako iní, podcenil som to
O mesiac som sa do Dobovej vrátil, tábor tam už nebol, balkánska cesta sa totiž zastavila na grécko-macedónskej hranici.
Do prvého priameho kontaktu s utečeneckou vlnou som sa dostal trochu neskoro. Podobne ako väčšina svetových médií a politikov som podcenil varovanie OSN z decembra 2014, že sa niečo veľké sa chystá.
Keď sa utečenci v lete 2015 začali hromadiť na železničnej stanici v Budapešti, keď sa začali množiť konflikty na južnej hranici Maďarska, keď potom kráčali po diaľnici smer Rakúsko, vždy na miesto išiel kolega.
Aj keď som chcel na rakúsko-maďarskú hranicu doniesť nadbytočné oblečenie, prišiel som neskoro. Utečenci tam už neboli. Situáciu som pozorne sledoval, ale osobný kontakt mi unikal.
Od februára 2016 sa to otočilo. Videl som grécke Idomeni, z tej opačnej strany plotu, pri ktorom si vtedajší premiér Robert Fico robil pred voľbami predvolebnú kampaň. Cez hraničný plot, ktorý sa neodvážil prekročiť, na neho pozerali ľudia, ktorí dúfali, že z Grécka sa predsa len dostanú. Na svoju nádej čakali v chladnom a daždivom počasí, v blate a v malých stanoch.
