SME

Od začiatku krízy hovoríme to isté. Bohužiaľ

Ak nás požiadajú o pomoc so spracovaním žiadostí, my pošleme stany. Akože flexibilná solidarita.

Ilustračné foto (Zdroj: TASR/AP)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Bol chladný február, aj keď teplota nepodliezla bod mrazu. Bolo sychravo. Štvrtok, štyri hodiny poobede, chorvátsko-slovinská hranica.

Spolu so slovenskými zdravotníkmi som čakal na prvý autobus s utečencami. Pre nich to bola už rutina, viac ako mesiac to zažívali trikrát denne.

Potom zrazu prichádzal autobus za autobusom a z dverí vychádzali ľudia. Za hodinu asi tisíc ľudí. Z ľudského hada, ktorý sa v tom čase presúval z Turecka do Nemecka, sa stávali ľudia s konkrétnymi tvárami a príbehmi, ktoré som mohol len odhadovať.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Matky s deťmi na rukách. Deti plakali, ako keby boli choré (predsa len týždne zimného pochodu zanechajú následky aj na silnejších telesných schránkach).

Ich matky sa však báli ísť s nimi do nemocnice, báli sa, že budú musieť ostať v Slovinsku a pritom Nemecko je už tak blízko. V stane im zdravotníci dali aspoň ibalgin, aby sa najväčšie problémy potlačili.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Z autobusu vychádzali aj starší ľudia, ktorých ich vnuci okamžite usadili na vozíček a viedli ich na kontrolu. A áno, boli tam aj tí bájni mladíci s mobilmi v rukách, o ktorých sa u nás toľko hovorilo.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

No nevyzerali suverénne, skôr rezignovane počúvali pokyny a kráčali s prázdnymi pohľadmi vpred.

Ja som stál za plotom, bolo to trochu zvláštne predstavenie. Predo mnou ľudia zo Sýrie, z Iraku či z Afganistanu pomaly kráčali do ďalšieho stanu, kde im skontrolovali doklady, ak nejaké mali, odobrali im odtlačky a nasadili na ďalší autobus, ktorý ich pre zmenu odviezol na rakúsku hranicu.

Tak ako iní, podcenil som to

O mesiac som sa do Dobovej vrátil, tábor tam už nebol, balkánska cesta sa totiž zastavila na grécko-macedónskej hranici.

Do prvého priameho kontaktu s utečeneckou vlnou som sa dostal trochu neskoro. Podobne ako väčšina svetových médií a politikov som podcenil varovanie OSN z decembra 2014, že sa niečo veľké sa chystá.

Keď sa utečenci v lete 2015 začali hromadiť na železničnej stanici v Budapešti, keď sa začali množiť konflikty na južnej hranici Maďarska, keď potom kráčali po diaľnici smer Rakúsko, vždy na miesto išiel kolega.

Aj keď som chcel na rakúsko-maďarskú hranicu doniesť nadbytočné oblečenie, prišiel som neskoro. Utečenci tam už neboli. Situáciu som pozorne sledoval, ale osobný kontakt mi unikal.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Od februára 2016 sa to otočilo. Videl som grécke Idomeni, z tej opačnej strany plotu, pri ktorom si vtedajší premiér Robert Fico robil pred voľbami predvolebnú kampaň. Cez hraničný plot, ktorý sa neodvážil prekročiť, na neho pozerali ľudia, ktorí dúfali, že z Grécka sa predsa len dostanú. Na svoju nádej čakali v chladnom a daždivom počasí, v blate a v malých stanoch.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C5F5C na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Minister investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Richard Raši.

Čo môžu naozaj zmeniť nové pravidlá pre štátne nákupy


Ak chce Pellegrini naozaj to najlepšie pre Slovensko...


Ilustračné foto.

Ad: Slovenská minimálna mzda kráča gréckou cestou.


Veľká súdna sieň Medzinárodného súdneho dvora v Haagu.

Harabinove výroky nie sú pravdivé.


Vladimír Balek
SkryťZatvoriť reklamu