Autor je politológ a hovorca ZMOS
Viac ako 90 percent bytov na Slovensku je v súkromnom vlastníctve. Domnievať sa, že je to výraz vysokej životnej úrovne, je mylný. Do určitej miery je to daň za minulosť, ktorá pramenila v neohrozenej istote bývania.
Otázku nájomného bývania však netreba vnímať len v súvislosti so zmenami v hypotékach.
Takmer šesť percent nájomného bývania nás posúva ku krajinám ako Rumunsko či Bulharsko, teda k štátom, ktoré musia rovnako ako my reflektovať na dynamiku novej doby, na nové situácie.
Napríklad, že časť mladých ľudí musí žiť u rodičov, že sociálne bývanie je určitý čas za nie nízky nájom a prístup k nájomnému bytu sa stáva výhodnejší ako vlastníctvo.
Nájomné bývanie je prvou z podmienok samostatného života mladých ľudí. Viac ako 56 percent z nich žije so svojimi rodičmi, ostatnú časť môžeme považovať za odvážlivcov, ktorí sa rozhodli splácať hypotéku až do penzie.
Tak sa okliešťuje ich možnosť cestovania za prácou či presťahovania sa za lepším životom. Pracovná mobilita sa pritom stáva bežným štandardom, ktorý ľuďom otvára nové možnosti uplatnenia sa a profesijnej flexibility.
NKÚ ukázal podiel nájomných bytov
Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky len nedávno informoval, že Slovensko „výrazne zaostáva za ponukou finančne dostupných nájomných bytov“, čo môžeme vnímať ako bariéry na zakladanie mladých rodín a prekážky pracovnej mobility.