Súbeh okolností, ktoré časovo a priestorovo rámcujú nedobrovoľný prevoz Vietnamca z Nemecka do vlasti, necháva iba veľmi úzku štrbinu na pochybnosť o tom, že v krátkej histórii demokratickej SR je to už druhý únos s jasnou stopou orgánov štátu.
Ktoré sa tentoraz zhostili roly „iba“ spolupáchateľa, nie organizátora a „mozgu“.
Zapieranie exministra Kaliňáka, ktorý sa v kritické hodiny stretol s vietnamským kolegom, má presne rovnakú výpovednú silu ako stanovisko hanojskej vlády, že Thanh „v slovenskom špeciáli nebol“.
Kaliňáka k únosu Vietnamca doteraz nikto nevypočul Čítajte Zvláštna poklona tu náleží Sakovej za dodatok, že „stanovisko vietnamskej vlády nebudeme spochybňovať“.
Áno; kam by sme sa dostali, keby sme slová usvedčeného („samopriznaného“) únoscu spochybňovali? Taká nehoráznosť!
Na zlyhania a defekty aj druhej SR (v zmysle po Mečiarovi nastala zmena režimu, nie iba vlády) stĺpček upozorňuje už viac než desať rokov.
Skutočnosť, že s pramalým úspechom, nectí autora, ale ani auditórium, ktoré keď sa prebudí, môže byť aj neskoro. Jednou z posledných výstrah je aj únos No. 2.
