Významné postavy SDKÚ koncom minulého týždňa manifestovali neotrasiteľnú lojalitu k predsedovi strany Mikulášovi Dzurindovi. Oznámili, že v primárnych voľbách volebného lídra SDKÚ nebudú kandidovať proti svojmu šéfovi. Volebným lídrom strany bude jej predseda Mikuláš Dzurinda. Správnosť tohto rozhodnutia posúdia voliči. Z hľadiska vnútrostraníckeho života však možno už teraz konštatovať, že frontmani SDKÚ sa nerozhodli správne.
Pri výbere kandidátov na predsedov VÚC SDKÚ samoobdivne vyhlásila, že na Slovensku zorganizovala historicky prvé primárne voľby. Ich výsledky síce neboli žiadnym historickým ternom, ale samotné primárky boli a sú sympatickým pokusom o odstránenie diktátu centrál v politických stranách. Problém je však v tom, že zmysluplnú aplikáciu primárok znemožnili samotní najvyšší predstavitelia SDKÚ, ktorí sa dobrovoľne rozhodli neuchádzať sa o vedúce postavenie na kandidačnej listine strany. Ich konanie nie je dobrým príkladom pre radové členstvo SDKÚ, aby sa aktívne zúčastňovalo primárnych volieb na akúkoľvek volenú funkciu. Podľa Mikuláša Dzurindu fakt, že nebude mať v primárkach súpera, svedčí „o zomknutosti a jednote našich radov“. Ak však strana, ktorá z mesiaca na mesiac stráca zo svojich pôvodných preferencií a jej líder vedie rebríček nepopulárnych politikov, nedokáže a nechce uvažovať o výmene vodcu, svedčí to skôr o jej strnulosti.
