Už tu raz napísané bolo, že pripustiť národnú stranu k obrannému plánovaniu sa nikdy nesmelo. Už sa však stalo a ukazuje sa paradox – udalosť slovenského leta, rozhodnutie o nákupe F-16, je zrejme celkom v poriadku.
Námietka netransparentnosti procesu isteže stojí, Danko a spol. – podobne ako pri obrnencoch – sa hanebne štítia verejnosti a publicity. Tu však platí domnienka, že prémiu z biznisu by si SNS a blízke okolie stiahli na účet pri akomkoľvek dodávateľovi. Teda aj Saabe (Gripen), čo iba potvrdzuje realitu, že bez (sprostredkovateľských) provízií sa armádne nákupy nevyskytujú.
Kompetentná je aj námietka, že stíhacie letectvo nie je obrannou prioritou Slovenska. Tou by podľa NATO mala byť ťažká mechanizovaná divízia, na ktorú však po F-16 nemusia vyjsť zdroje, keďže aj pri zvyšovaní armádnych výdavkov – čo sľúbil Kiska Trumpovi – štrnásť supersonicov pustí žilou obrany celkom slušne.