Autor je profesorom sociológie na Hertie School of Governance v Berlíne
V mnohých západných štátoch sa v súčasnosti spoločenské a politické rozdiely rozšírili natoľko, že pokusy preklenúť ich sa zdajú márne. Človek však mohol mať rovnaký dojem aj v 60. rokoch minulého storočia, v období prinajmenšom rovnako plnom nezhôd ako to naše.
A vtedy sa tieto rozdiely a rozpory podarilo vo finále prekonať. Nejednotnosť bola predmetom diskusie.
Vtedy, v 60. rokoch, spomienky na hrôzy druhej svetovej vojny ešte vždy viseli nad Európou ako mračno. V Nemecku otriasal ešte stále krehkou demokraciou radikalizmus aj ľavice (komunisti), aj pravice (nacionalisti), ktorý odrážal externé ťažkosti ako studenú vojnu a vnútorné tlaky vrátane prvej povojnovej recesie a rastúcej nezamestnanosti.
V roku 1968 prepukli v mestách po celej Európe, ako aj v Spojených štátoch, študentské protesty ako prejav odporu nielen proti vojne vo Vietname, ale aj – čoraz viac – proti „systému“ ako takému.
Takmer úplne ako dnes aj v 60. rokoch sa ľudia s protichodnými stanoviskami úporne snažili spolu komunikovať. Vtedajšia verejná diskusia však zahŕňala zdvorilosť, akú dnes nenájdete. Bolo jasné, aspoň niektorým, že odmietanie zaangažovať sa v debate by len posilnilo mentalitu „my verzus oni“, ktorá rozdúchava radikalizmus.
Demokrati hovoria s radikálmi
Vezmime si verejnú konfrontáciu medzi Ralfom Dahrendorfom, členom Slobodnej demokratickej strany (FDP), a radikálnym ľavicovým študentským vodcom Rudim Dutschkem popri sneme FDP vo Freiburgu.
Dutschke sa snažil „demaskovať“ Dahrendorfa – liberálneho intelektuála v rámci systému – ako nedemokratického vykorisťovateľa, pričom Dahrendorf kontroval, že Dutschkeho revolučná rétorika je naivná, skôr bublina ako skutočná podstata, a v konečnom dôsledku nebezpečná.
Akokoľvek vehementne sa nezhodli, dali si však vzájomne príležitosť priniesť argumenty o revolúcii, slobode a demokracii.