Autorka je doktorandka sociálnej psychológie na MU v Brne, zakladateľka OZ Zrejme. Spoluorganizovala zhromaždenia Za slušné Slovensko.
V lete roku 1999 mileniáli šplhali po kovových preliezačkách sídlisk. Z veľkej televízie sa ozývali správy o amnestiách, prvej Dzurindovej vláde a prezidentovi s po nemecky znejúcim priezviskom. Rivers of Babylon v kinách.
Na pozadí tejto scenérie nejedna pani s fialovým prelivom či trvalou oslávila svoje päťdesiate štvrté narodeniny a vzápätí sa pobrala do penzie. Obraz ako z iného sveta. Zapadajú doň spomienky, ale takmer žiadne skúsenosti dnešných žien vo veku onej dôchodkyne.
Päťdesiatničky už nie sú babky
Nielen účesy, ale aj vyhliadky do budúcnosti sa pre ženy po päťdesiatke výrazne zmenili. Okrem prudkého posunu odchodu do dôchodku z „deväťdesiatkovej idyly“ na neistých približne šesťdesiattri rokov, došlo aj k nárastu nádeje na dožitie.
Ženy sa v súčasnosti dožívajú v priemere o päť rokov viac než v začiatkoch prezidentovania Rudolfa Schustera.
Proces starnutia sa feminizuje. Svedčí o tom nielen vyšší vek dožitia žien, ale predovšetkým ich výraznejšie zastúpenie v tejto vekovej skupine v porovnaní s mužmi. Pre presnejšiu predstavu ženy vo veku nad 55 rokov tvorili v roku 2016 približne 14 percent slovenskej populácie. A to je početná časť občanov.
Viaceré ženy v (pred)dôchodkovom období pritom zažívajú pomerne časté skúsenosti, ktorým ako spoločnosť nevenujeme dostatočnú pozornosť. Sú nimi napríklad nízka kvalita zdravotného stavu v porovnaní s európskymi štandardmi, rozpor medzi očakávaním odchodu do penzie a zážitkom diskriminácie na trhu práce v kombinácii s prežívaním „rolového prázdna“.
No a nakoniec rozšírený ageizmus a sexizmus, ktoré ženám samotným bránia vo vytvorení slobodného vzťahu k sebe samej.
Uštvané a nedocenené
Hoci narastajúca stredná dĺžka života poukazuje na to, že sa ženy v našom prostredí dožívajú čoraz vyššieho veku, vek dožitia života v zdraví predstavuje v európskom kontexte katastrofálne nízku priemernú hodnotu 55 rokov.
