Autorka je šéfredaktorka Slovak Spectator
"Vy máte také krásne šaty, vyzerajú úplne ako hviezdna obloha," preletí okolo mňa roztrasený hlas a ja takmer stratím rovnováhu, keď sa v behu pomedzi stavebný materiál na ulici pred redakciou snažím rýchlo otočiť.
Staršia pani sa jednou rukou opiera o svoju nákupnú tašku na kolieskach a druhou si zacláňa oči pred podvečerným slnkom, a ešte sa pozerá na mňa a na moje šaty. Cítim sa ako v treťotriednom filme a celú trištvrte hodinu jazdy po diaľnici domov sa usmievam.
Môj muž sa nedávno vrátil domov z nákupu s podobným úsmevom. Na parkovisku pred obchodom sa mu prihovoril chlapík, ktorý vedľa neho zaparkoval svoje mohutné SUV a cestou ku košíkom mu celkom neočakávane pochválil jeho vôbec nie mohutné auto a zaujímal sa, ako funguje.
"Predstav si, prvýkrát po desiatich rokoch v tejto krajine sa mi niekto len tak na ulici prihovoril," preháňa ako správny Talian, aj keď, ako mi je jasné, toho preháňania zase až tak veľa netreba.
To ešte nevedel, že prežíval niečo ako zlomový deň vo svojom slovenskom živote. Poobede, zatiaľ čo ja kupujem kofolu v stánku na priehrade, dajú sa s ním do reči dvaja cyklisti. Zaujme ich, že deti sa na neho pri hre s kamienkami na brehu obracajú v taliančine.
"Nehnevajte sa, že ho tak otravujeme," hovorí mi jeden z cyklistov, keď prinesiem poháre a kričím po slovensky na deti, nech preboha nespadnú do vody. "Ale títo južania, to je niečo úplne iné. S nimi sa človek môže tak porozprávať. To u nás nenájdete."
Rýchlo sa zdvihnú a odídu, skôr než stihnem spočítať všetky paradoxy našej spoločnej situácie a oznámiť im, že nie každý Talian spadá do kategórie južan tak, ako nám ju diktujú naše stredoeurópske stereotypy.
Radšej v prázdnom kupé
Ako je to teda s nami? Sme príliš severskí na konverzáciu? Urobím si malý nereprezentatívny prieskum medzi známymi a zisťujem, že ľudia na Slovensku na náhodný pouličný "small talk" reagujú najčastejšie zdesením. Keď sa nám niekto prihovorí len tak, podozrievame ho z nekalých úmyslov.
Spisovateľka Irena Brežná emigrovala zo Slovenska v šesťdesiatom ôsmom. Vo svojom románe Na slepačích krídlach spomína na to, keď ako dieťa v päťdesiatych rokoch cestovávala vlakom. V jej spomienkach sa vlakové kupé mení na diskusný klub, ľudia vyťahujú rezne, vyprážané kohútie stehienka a prebytky úrody, ktorú si vezú z vidieka, a delia sa s jedlom, so zážitkami, s názormi na počasie a svet vôbec.
