Autor bol ministrom financií SR, pôsobí ako poradca ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
Asi nik, kto hoci len zbežne sleduje, čo sa deje vo svete a špeciálne v Európe, nebude spochybňovať fakt, že máme problém. Trump, brexit, nárast populizmu v krajinách EÚ, putinovské Rusko, Čína, imigračná a utečenecká kríza a podobne sú neprehliadnuteľnými signálmi, ale aj prejavmi tohto problému.
Špecifickou črtou tohto problému, o ktorej chcem písať dnes, je bieda našej, slovenskej diskusie o potrebných zmenách v Európe a o mieste Slovenska v budúcej Európe.
Hĺbku a šírku tejto biedy veľmi výstižne ilustrovala už jalová a bezobsažná polemika medzi Ficom a Sulíkom o našej príslušnosti k „jadru EÚ“, ktorá dominovala našej verejnej diskusii v minulom roku.
Samozrejme, išlo najmä o marketingový ťah Fica, ktorý sa snažil využiť proti Sulíkovi jeho európsku a euroatlantickú dezorientáciu a nekompetentnosť a pasovať sa do pozície jediného zástancu a garanta zotrvania Slovenska v „jadre“ Európskej únie.
A celkom sa mu to darilo, až kým tému neprehlušila vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Dzurindova federalizácia
Dnes je situácia ešte zvláštnejšia. Téma je reálne a objektívne aktuálnejšia a akútnejšia ako kedykoľvek predtým, len si vezmime výsledky talianskych, rakúskych a maďarských volieb, napätie v nemeckej koalícii, chaotický brexit, Trumpovu deštruktívnu a nepredvídateľnú zahraničnú politiku a podobne.
A aká je v tejto situácii slovenská verejná diskusia o budúcnosti Európskej únie a našom mieste v nej? Nulová. Absentuje dokonca aj tá minuloročná, prázdna a jalová o jadre a nejadre.
