Autor je vedecký pracovník SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu.
Nedá mi nezareagovať na článok Mareka Hudeca z 26. júla. A nielen preto, lebo sa v ňom spomína moje meno. Aj keď predsa aj preto. Veď nie celkom presný citát z môjho článku spred roka, že "ľudia by nemali do parku chodiť na koncert, ale do prírody" sa v takejto skratkovitej podobe stáva absurdným.
Keďže reč nebola o koncertoch v parkoch (kam prirodzene patria), ale o koncertoch v národnom parku (kam nepatria) a ešte viac o koncertoch v národných prírodných rezerváciách (kam nepatria celkom určite).
Ochranári ho kritizovali, hudobníci podržali. Ako sa zmení festival v Tatrách? Čítajte To, že správa TANAP-u udelila na tieto koncerty výnimky, ešte neznamená, že ich konanie bolo v súlade so zákonom. Čo napokon platí aj pre množstvo iných aktivít, ktoré sa dnes v našich takzvaných národných parkoch dejú.
Nebudem sa podrobne vracať k argumentom na podporu vyššie uvedených tvrdení. Ak by o ne mal niekto záujem, nájde ich v mojom príspevku na SME online z 15. 8. 2017 "Tatry treba chrániť, nie oživovať koncertmi" a ešte podrobnejšie v stanovisku Slovenského ochranárskeho snemu zo 14. 8. 2017 (pozri www.ochranari.sk).
Zhoda ochranárov
To stanovisko SOS je dôležité aj preto, lebo je dôkazom, že naša priateľská výzva interpretom a interpretkám, aby v chránenej prírode nekoncertovali, nebola osamelým výkrikom ekologického extrémizmu, anachronického moralizovania, večného kverulantstva či hlasom vlajúceho na púšti, ale názorom nezanedbateľnej skupiny mienkotvorných osobností (aj) z prostredia umeleckej elity na Slovensku.
