Autor je odborársky funkcionár.
Pred sto rokmi patrilo vtedajšie Československo k najprogresívnejším krajinám sveta.
Hneď v začiatkoch existencie, v decembri 1918, bol v Československu prijatý zákon z dielne vtedajšieho ministra sociálnej starostlivosti Leva Wintera, ktorým sa zaviedol ako v prvej krajine na svete osemhodinový pracovný čas, čím zásadne zredukovali hodiny, ktoré trávili vtedajší pracujúci v práci, dokonca bez krátenia miezd.
V tomto zákone sa zaviedli aj prestávky v práci a osobitné nariadenia upravujúce pracovné podmienky mladých ľudí. V tomto ohľade predstihla predvojnová Československá republika vývin vo všetkých vyspelých západných štátoch.
Neskôr nasledovali zákony o všeobecnej platenej dovolenke, o úrazovom, zdravotnom a dôchodkovom poistení, ako i o sirotských a nezamestnaneckých dávkach.
V práci ako Japonci
Ale vráťme sa k pracovnému času. Aj napriek tomu, že vtedajšie rozhodnutie československých úradov bolo v niektorých kruhoch prijímané takmer až ako armagedon, ktorý mal priniesť koniec podnikania a zrútenie ekonomiky, nestalo sa tak.
Dokonca sa postupne skracoval pracovný čas až na súčasných 40 pracovných hodín za týždeň.
Britský ekonóm John Maynard Keynes predpovedal, že sa pracovný čas bude aj naďalej, v súlade so stúpajúcou produktivitou práce, skracovať a na začiatku 21. storočia nám na zabezpečenie materiálnych potrieb bude stačiť 15 hodín práce za týždeň.
