Autorka je redaktorkou Lidových novín
Suchumi. Natiahla ku mne ruku a smutne sa pozrela. Priamo do očí. Striaslo ma. Nie odporom, ale azda výčitkami svedomia. Bola prežratá, napriek tomu stále mámila kúsky melónov a nahnitých jabĺk.
Tak toto sú tí hrdinovia, čo zachraňujú milióny ľudských životov? Abcházsko, nepriznaná krajinka na čiernomorskom pobreží, je svetovým centrom opičieho bádania.
Ibaže objekt, v ktorom sa hľadajú v poslednom čase lieky najmä na stres a rakovinu, ani vzdialene nepripomína prestížne vedecké pracovisko.
Peniaze nie sú ani na poriadnu potravu. A tak sa ovocie a zelenina predávajú návštevníkom, ktorí sú nadšení z možnosti kŕmiť zvieratá a robiť si selfie s prežúvajúcim primátom. Vydržím to a selfie si nekúpim.
Pavián vie dvadsať hlasových výrazov, ovláda desať gest a sedem mimických grimás. Pozerá sa na mňa zúrivými očami a je mi jasné, že ak vie vztýčiť prostredník, tak to čochvíľa urobí.
Odsúdené na výskum
Suchumský opičinec je pojem. Tradujú sa o ňom legendy. Keď som ho videla za vojny v roku 1992, zdalo sa, že sa už nikdy nespamätá.
Bolo mi ľúto opíc utekajúcich v hrôze pred neznámym zlom zhmotneným do silných explózií, svišťania guliek a guľometnej paľby.
Hľadali úkryt v okolitých húštinách a netušili, že unikli niečomu možno ešte horšiemu – testovaniu liekov a vakcín.
Výskumné primatologické centrum toho prežilo veľa: druhú svetovú vojnu, rozpad ZSSR, abcházsko-gruzínsku vojnu v rokoch 1992 – 1993 aj absolútnu izoláciu Abcházska, ktorá po krvavom konflikte s Gruzínskom nasledovala.
Unikátny a tak trochu tajomný opičí výskumák v abcházskej metropole dodnes stojí a vedci v ňom bádajú. No časť opíc počas útoku na Suchumi pred dvadsiatimi piatimi rokmi nenávratne utiekla a ich potomkovia dodnes žijú v suchumských divokých subtropických porastoch, časť zahynula, časť pochytali.
