Najprv poviem, aká bola v čase, keď sme sa poznali.
Vášnivo milovala jedlo. Dostávalo ju doslova do vytrženia. Pre mňa, ktorá som sa v tom čase len poriadne učila variť, bolo jej nadšenie z mojich jedál skutočným povzbudením.
Okrem jedla sa jej veľmi páčili muži. Priznávam, trochu iné typy ako mne. Keď sme spolu kráčali po ulici, pristavila sa pri každom robotníkovi s vyzlečeným tričkom a usmievala sa od ucha k uchu. Vedela sa so mnou dlho prechádzať a veľmi rada počúvala všetko, čo som jej hovorila. Áno, bola pre mňa výborná spoločníčka!
Až teraz poviem to ostatné: bola mentálne postihnutá a intelektuálne asi na úrovni dvojročného dieťaťa.
Keby som o jej postihnutí povedala hneď v prvej vete, sotva by ste sa zaujímali o to, či mala aj iné vlastnosti. Ľudia si len málokedy všimnú, že pred sebou majú takého či onakého človeka.Väčšinou vidia len postihnutého.
Aj ja som bola taká.
Keď sa pred vás postaví váš strach
V tom čase som bola mladá bohémska študentka umeleckej školy, ktorá teatrálne vyhlasovala, že si potrebuje trochu „oddýchnuť od umenia“. Začala som teda študovať liečebnú pedagogiku a hľadala si klienta na prax. Moje predstavy boli pomerne jasné. „Budem pracovať len s deťmi,“ vravela som si „A nechcem mentošov. S tými sa nedá už nič robiť,“ vyhlasovala som verejne.
„A bojím sa ich,“ myslela som si, ale nepovedala to nahlas.
A odrazu predo mnou stála dospelá žena. Kristína. O rok staršia a o hlavu vyššia ako ja. V tvári mala mnoho jaziev po nespočetných úrazoch a neprítomný pohľad. Okolo krku uviazaný podbradník, ktorý zachytával neustále tečúce sliny. Presne ten nepoužiteľný typ.