Na dobrú otázku, že čo až tak veľmi zásadné sa zmenilo od apríla, keď autor ešte predčasné voľby nepreferoval, by odpoveď aj mohla znieť, že nič sa tu nepreferuje.
Včerajší text bol iba pokus vžiť sa do kože Bugára v situácii faktickej nemožnosti Smeru vykrútiť sa z azda najväčšieho škandálu v dejinách štátu, čo by Béla mohol /(mal) pociťovať ako takpovediac „hic Rhodus, hic salta!“.
Zmenilo sa však celkom dosť. Zatiaľ čo na vražde novinára leží „iba“ metafyzická vina vládnej moci v zmysle mafianizácie (aj) prostredia, teraz je exminister za Smer prichytený takpovediac s dymiacou hlavňou.
Dôležité pritom je, že fyzický odsun Kaliňáka z rezortu vnútra nedáva – vzhľadom na zastupujúcu osobu, ktorá práve stratila dôveru aj prezidenta – najmenšiu garanciu „normalizácie“ pomerov na ministerstve s ohromnou represívnou mocou.
