Autorka je redaktorkou Lidových novín
Pozrie sa na mňa, potom na moje tri priateľky, potom zase na mňa a prevráti oči: „Tak dobre. Dvadsať.
Ale je to viac ako dva kilometre a ja už mám tiež vek.“ Prikývnem a ukážem na dve deti, ktoré vláčime so sebou. Desať a jedenásť rokov, po dlhej ceste špinavé, vyčerpané a zdeprimované absenciou wi-fi.
Tamara – tak sa volá gruzínska prevádzačka cez hranicu medzi Gruzínskom a Tureckom – sa usmeje. Chlapci na ňu hádžu zúfalé pohľady. „Ideme,“ povie a mne sa zdá, že sa na dobrodružstvo, ktoré nás v závere bude stáť veľa psychických, a aj fyzických síl a napokon aj peňazí, teší.
Len pre peších
Google mi ukazuje, že z Picundy na abcházskom severe (Google vie, že Abcházsko v ruskom područí patrí z hľadiska medzinárodného práva Gruzínsku) je to do Kolína, mesta v stredných Čechách, 2594 kilometrov. Kúsok.
Keby som mohla cestovať vlastným autom cez Novorossijsk, využiť Krymský most, ktorý si Rusi postavili na okupovaný polostrov, prejsť Feodosiou, zhabanou ruskými vojskami, potom slobodným ukrajinským Chersonom aj Ľvovom, Krakovom a Ostravou.
Lenže politika zamiešala karty tak, že väčšina Európanov sa pri pomyslení na dovolenku v Abcházsku strasie hrôzou. Tam je predsa vojna! Alebo prinajmenšom bola!
Lenže Abcházsko je skvelá a lacná destinácia pre rodiny s deťmi. Je to krajina so stabilným počasím, výnimočne pohostinnými obyvateľmi, obchodmi so schopnosťou prijímať platobné karty a luxusným pobrežím. Len sa tam dostať. A potom odtiaľ.
