Možno to ešte nepostrehli, nevšimli si, jeden musí vládnuť s komunistami, druhý nevie, ako sa tam dostal, tretí si ide psychotrip o križiackej výprave na Balatone a štvrtý sa pripravuje na jadrovú vojnu s polovicou vlastného obyvateľstva.
Infantilizmus ako doktrína
Krajiny Visegradu sa dostali vo vzťahu k Únii do situácie, keď sa berú vážne iba medzi sebou, hneď, ako opustia naše stredoeurópske pohraničie, ostávajú bez vplyvu. Isteže, oni za úspechy považujú naše chúťky obnažovať regionálny egoizmus, no hádam aj v ich okolí ľudia vedia, že to, čo tieto štyri krajiny rozpútali v Európe za debatu, teda tak to nazývali, nemá v povojnovom vývoji kontinentu obdobu.
Naše postoje a náš vzťah k spoločenstvu, ktoré nevyrástlo, ako si myslia hlupáci, na diktáte Bruselu, ale na civilizačnej intuícii konštitučných európskych národov, sú dnes zmesou nekoherentných názorov na problematiku, ktorá sa nás po prvé ani netýkala a po druhé, neprejavili sme najmenšiu snahu porozumieť jej.
Infantilné postoje strednej Európy k východnému a južnému Stredomoriu ukazujú, že sme fatálne nepochopili úlohu Stredomoria v našej kultúre, v našej ekonomike a v našej bezpečnosti.
Príde totiž deň, keď sa aj na severe Afriky, aj v Levante vzťahy sprehľadnia, krajiny sa vrátia k svojej bývalej prosperite a spomenú si, keď tam budú chcieť Marčeky cestovať, ako sme sa vyjadrovali o ich občanoch a ako sme nechávali topiť sa ich deti.
Vizionárski kapitáni z Domaše
Pozoruhodné na tejto psychóze, ktorá nemala žiaden racionálny základ, je aj to, že ovládla až na politicky zanedbateľné projekty strany vládne aj opozičné. Ľudia, ktorí neboli ani len na školskom zájazde v okresnom meste, odrazu písali habilitácie o situácii v Sýrii, o situácii v Líbyi.
Politici z krajiny, kde na Domaši nepremáva ani jedna výletná loď, hovorili o otáčaní člnov s prehľadom Toma Hanksa v úlohe kapitána Richarda Phillipsa.