PÍŠE DANIEL HEGEDÜS - FÓRUM

Ako sa môže liberalizmus vyliečiť

Mal by sa zblížiť s ľavicou.

(Zdroj: ARCHÍV SME)

Daniel Hegedüs je členom programu Rethink.CEE nemeckého Marshallovho fondu Spojených štátov a hosťujúcim asistentom Humboldtovej univerzity v Berlíne.

Vo svojom poslednom článku všeobecne uznávaný politický mysliteľ a odborník na východnú Európu Ivan Krastev tvrdí, že antinacionalistický postoj liberalizmu alebo presnejšie povedané prebiehajúca tichá vojna medzi liberálmi a nacionalistami otvorila politické vákuum v strednej a vo východnej Európe, ktoré malo za následok vznikajúcu podporu pre populistický pravicový nacionalizmus v celej oblasti.

Článok pokračuje pod video reklamou

Ako Krastev vykladá, "rozpad Juhoslávie posilnil presvedčenie, že mávanie (nacionalistickou) vlajkou vedie ku krviprelievaniu“. Preto v celej tejto oblasti umiernené centralistické politické sily diskvalifikovali nacionalistické diskusie a prisahali vernosť liberalizmu, neuvedomujúc si, že v dlhodobom horizonte to podkope ich politickú podporu a rozdúcha národnostnú neznášanlivosť.

Vplyv Juhoslávie precenil

Krastevova myšlienka ďalšieho kardinálneho hriechu liberalizmu sa môže zdať lákavá a provokatívna, ale stojí na vratkých nožičkách. Vzťah medzi liberalizmom a nacionalizmom vo východo-strednej Európe si vyžaduje viac rozlišujúcu diagnózu. Ak v tomto regióne existuje dominujúci vzorec, je ním to, že aj bývalé komunistické režimy z čias studenej vojny, aj nové demokracie prijali nacionalizmus.

Liberáli možno neboli predvojom etnocentrického budovania národa, ale neboli ani antinacionalistickí. Dôvodom ich zániku sa zdá prostá rivalita neoliberálnych prerozdeľovacích politík bez úvah nad rovnostárskymi tradíciami hlboko zakorenenými v postkomunistických spoločnostiach tejto oblasti.

Preto obnovené spojenectvo liberálov a nacionalistov, ktoré ticho naznačuje Krastev, ani zďaleka nepredstavuje životaschopnú politickú stratégiu, schopnú prispieť k prežitiu liberálnych politických hodnôt v Európe.

Keď dáme jeho analýzu pod mikroskop, teória rozkolu medzi liberálnymi a nacionalistickými politickými silami ani zďaleka neplatí v strednej a vo východnej Európe univerzálne, a kde aj k takémuto rozkolu došlo, spôsobila to domáca politická dynamika. Preto neexistuje žiadna určujúca kauzálna alebo časová súvislosť medzi juhoslovanskými vojnami a údajnou politickou diskvalifikáciou nacionalizmu.

Na medzinárodnej úrovni formovali národnostné vojny na západnom Balkáne významným spôsobom európsku bezpečnostnú architektúru a politiku rozširovania Európskej únie, ale ich vplyv na domáce ideologické sváry nezainteresovaných východo-stredoeurópskych krajín ostáva, s istým zmyslom pre úmeru, obmedzený.

V Poľsku – momentálne hlavnej bašte populistického pravicového nacionalizmu v Európe, nedošlo k rozkolu liberalizmu a nacionalizmu, kým sa v roku 2015 strana Právo a spravodlivosť Jaroslawa Kaczynského nedostala k moci.

Hlavná strednopravá sila, liberálno-konzervatívna Občianska platforma (PO) je odjakživa dosť nacionalistická v racionálnom zmysle. Hoci PO kládla hlavný dôraz na poľské národné záujmy, stále bola schopná zmeniť Poľsko na jedného z najvýznamnejších európskych hráčov za svojej vlády (2008 – 2015).

Jej poľský konzervatívny liberalizmus nemožno nazvať antinacionalistickým, ak sa nepridáme ku Kaczynského postoju a nestotožníme nacionalizmus s bigotným konzervativizmom a paternalizmom.

Aj liberáli hrali nacionalisticky

Na Slovensku vyhlásil neliberálny nacionalizmus vojnu liberálnym hodnotám tesne po tom, ako krajina v roku 1993 získala nezávislosť a päťročná vláda Vladimíra Mečiara ju zmenila na neliberálnu „čiernu dieru Európy”.

No strednopravý konzervatívno-liberálny tábor a jeho hlavná strana Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ) sa nikdy neuchýlili k antinacionalizmu. Menšinová politika bola odjakživa aj vlajkovou loďou, aj barometrom slovenského nacionalizmu až do vypuknutia utečeneckej krízy.

Markantný nástup identitárskeho a zvrchovanostného nacionalizmu by mal za následok pomalé odsúvanie európskych národných štátov na okraj samými sebou.

Menšinová politika vlády SDKÚ bola však len o trošku umiernenejšia ako tá jej ľavicovo-národnostne-nacionalistických náprotivkov, Smeru Roberta Fica a Slovenskej národnej strany (SNS).

V roku 2010 zakázala Iveta Radičová, vôbec najliberálnejšia zo slovenských premiérov, dvojaké občianstvo v rámci adekvátnej, symbolickej reakcie na maďarskú legislatívu ohľadom dvojakého občianstva, ktorá vzbudzovala značné obavy bezprostredných susedov Maďarska. V roku 2012 bola proti účasti Slovenska na balíčku pomoci Grécku a znovu použila nacionalistickú argumentáciu, a len čo ustúpila, okamžite prehrala hlasovanie o dôvere v slovenskom parlamente, keď liberálny koaličný partner, strana Sloboda a solidarita (SaS) stiahla svoju podporu.

Nacionalizmus pretrval

Každý východo-stredoeurópsky štát má vlastný individuálny príbeh vzťahu medzi liberalizmom a nacionalizmom od roku 1989, ale sotvaktorý z nich pasuje na model Ivana Krasteva, možno s výnimkou Maďarska. Na rovinu: pravicové liberálne strany ostávajú vo východo-strednej Európe dosť nacionalistické už od pádu železnej opony.

Ich pohromu spôsobilo napodobňovanie neoliberálnej prerozdeľujúcej politiky Západu v spoločenskom prostredí zvyknutom na štátny paternalizmus a túžiacom po väčšej rovnosti. Vzostup a zánik PO v Poľsku a SDKÚ na Slovensku to jasne ukázali.

Tomuto regiónu navyše zjavne chýba „germanizácia“, ako Krastev označuje údajné potlačenie národnostného nacionalizmu vo východo-strednej Európe. Nielenže liberálne strany ostali v tejto oblasti dosť nacionalistické, ale takými boli aj predošlé komunistické režimy, opäť s typickými príkladmi Maďarska a východného Nemecka (NDR).

Zlyhaním liberalizmu v európskom kontexte je, že neoliberálna vlna stratila zo zreteľu spoločenskú súdržnosť počas svojej dôraznej kritiky sociálnych štátov.

V protiklade s oficiálnou ideológiou "proletárskeho internacionalizmu" bolo pestovanie etnicko-nacionalistických prejavov a praktík – ako oficiálny antisemitizmus a udržiavanie protinemeckých nálad v Poľsku dosť priama protimaďarská politika v Rumunsku alebo utláčanie a neskôr dokonca vyháňanie Turkov z Bulharska – organickou súčasťou každodennej rutiny komunistických režimov, a nie výnimkou.

V kontexte Krastevových obvinení z „germanizácie“ mohla byť jediným hriechom východo-stredoeurópskych liberálov ich otvorenosť k „Vergangenheitsbewältigung”, čiže objektívnemu zváženiu historickej minulosti a vlastnej dejinnej zodpovednosti národa. Treba však priznať, že sa im zásadne nepodarilo ubrániť sa mentalite "zhromažďovania okolo vlajky" politiky konzervativizmu a nacionalistickej identity. Napriek tomu ponúka konflikt v politike pamäti len veľmi chabú prapríčnu zlyhania liberálov alebo obrody neliberálneho populizmu v tomto regióne.

Súdržnosť na okraji

V našom aktuálnom kontexte je dosť náročné nájsť zlatú strednú cestu medzi bičovaním liberalizmu a kritickým, ale konštruktívnym príspevkom k liberálnej obnove.

Prirodzene, Krastev má pravdu, že správna dávka nacionalizmu s dobrým úmyslom je v demokratickej politike zásadná, dokonca aj pre liberálov. Bolo by však márnym úsilím očakávať, že identitársky nacionalizmus môže preniknúť do srdca liberalizmu 21. storočia alebo že strategické opätovné spojenie medzi liberalizmom a nacionalizmom je možné, a to už nehovorím o tom, či by to vôbec bolo žiaduce.

Národné štáty sú nepochybne základnými rámcami demokratickej politiky v Európe. Naproti tomu zvrchovanostný a identitársky nacionalizmus, ktorý sa snaží znovu pozbierať a sústrediť politickú moc pod spoločný menovateľ národných štátov alebo čo najuzavretejších spoločenstiev, je pustošivým úsilím, hlavne z pohľadu dotknutých národov.

Zvrchovanostný a identitársky nacionalizmus má v úmysle spájať dané národy ešte aj v takých politických oblastiach ako štátne regulácie, kde národné štáty už dlho nepredstavujú vhodnú a efektívnu mieru regulácie, kedysi porovnávanú napríklad s Európskou úniou, alebo kde európske národné štáty už prosto nie sú konkurencieschopné v celosvetovej súťaži.

V kocke zhrnuté, markantný nástup identitárskeho a zvrchovanostného nacionalizmu by mal za následok pomalé odsúvanie európskych národných štátov na okraj samými sebou.

Kľúčovým dejinným zlyhaním liberalizmu aj vo východo-stredeurópskom, aj širšie v západnom kontexte je, že neoliberálna vlna stratila zo zreteľa spoločenskú súdržnosť počas svojej dôraznej kritiky sociálnych štátov.

Zatiaľ čo neoliberalizmus a ostávajúca, nespolupracujúca politická ľavica teda bojovali svoj historický boj o otázky prerozdeľovacej spravodlivosti v 90. rokoch a v novom tisícročí, identitársky pravicový konzervativizmus len vyplnil politické vákuum zapríčinené oslabením spoločenskej súdržnosti jediným produktom, ktorý mal: nacionalizmom.

Vplyv populistického pravicového nacionalizmu bol jednoducho otvorenejší a očividnejší v strednej a vo východnej Európe, keďže zásadné, demokratické ľavicové politické tradície boli jednak nevyvinuté a čiastočne zdiskreditované svojím postkomunistickým odkazom a tiež aj nedostatkom silného, organického kapitalistického vývoja.

Preto sa prirodzeným rivalom liberálneho individualizmu nevyhnutne stal – ako vlastne odjakživa býval – nacionalistický komunitarizmus.

Čo sa žiada

Ako protiváha odlevu demokracie, spôsobeného nárastom populistického pravicového nacionalizmu, sa nevyžaduje ani tak nové zblíženie liberalizmu a nacionalizmu, ale skôr nové pokrokové spojenectvo liberalizmu a politickej ľavice, alebo – presnejšie povedané – všetkých síl oddaných pokrokovej sociálnej politike a politike identity. Síl ochotných nezredukovať liberalizmus na radikálnu slobodu trhových síl ani ľavicovú politickú tradíciu na číry antikapitalizmus.

Takéto progresívne spojenectvo by mohlo napraviť pukliny v sociálnej súdržnosti spôsobené minulými a súčasnými neoliberálnymi praktikami a spochybniť projekt identitárskeho nacionalizmu tým, že by bezvýhradne a naplno prijalo hodnoty politického liberalizmu.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.

Téma: Maďarsko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Poľsko, Wizz Air, Slovensko

Hlavné správy zo Sme.sk

Autorská strana Evy Borušovičovej

Ruská zápletka a okradnutý Štefánik

Milan Štefánik mal osud, v ktorom za každým vyriešeným rébusom nájdete ďalší rébus.

DOMOV

Pozadie protestov riešili aj pri Gorile. Bol za tým Kočner

V zákulisí operoval Kočnerov komplic.

Neprehliadnite tiež

Sľúbili sme im lásku (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vico)

AUTORSKÁ STRANA MATÚŠA KRČMÁRIKA

O reportáži, ktorá nevznikla, ale zaslúžila by si

Prečo sa Slovák stará o cudzie deti v Afrike?

DNES PÍŠE ZUZANA SZATMÁRY

Ako chutí mikrofón

Fašizmus nie je stranícka príslušnosť. Fašizmus je gangréna,

KOMENTÁR BENA CUNNINGHAMA

Ako to bolo s eurokrízou

Pozrime sa na fakty, nie na ideológiu.

Boľševická (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vico).