Kenneth Roth je výkonný riaditeľ Human Rights Watch.
Severozápadná provincia Sýrie Idlib – posledná veľká enkláva v rukách protivládnych síl – až doteraz slúžila ako únikový ventil. Keď postupne padli ostatné protivládne enklávy, sýrska armáda dávala tým, čo prežili, na výber: mohli ich presunúť do Idlibu, alebo nechať žiť v provládnych oblastiach, kde by čelili trvalému riziku zatknutia, mučenia a popravy.
Zo zjavných dôvodov si teda mnohí zvolili Idlib. Zhruba polovicu dnešnej populácie Idlibu – celkovo 2,3 milióna ľudí – tvoria presídlenci z iných oblastí Sýrie.
Do Turecka môže prísť viac utečencov
Momentálne je však ohrozený samotný Idlib. Hrozí, že rusko-sýrske jednotky obnovia typicky nerozlišujúce a niekedy zámerné útoky na civilistov a civilnú infraštruktúru ako napríklad nemocnice. Tieto metódy, vlastne vojnové zločiny, sú významnou príčinou toho, prečo zomrelo asi pol milióna ľudí a vyše päťdesiat percent predvojnového obyvateľstva Sýrie bolo vysídlených.
V minulosti mohli civilisti, ktorí sa snažili ujsť pred rusko-sýrskymi útokmi, prejsť cez hranice Idlibu s Tureckom, kde teraz žije asi 3,5 milióna sýrskych utečencov. Ale v októbri 2015 turecké bezpečnostné zložky túto hranicu uzatvorili a žiadateľov o azyl okamžite obracajú, pričom na nich niekedy aj strieľajú.
Keby malo Turecko zvládať nový veľký prílev azylantov utekajúcich pred rusko-sýrskym bombardovaním, mohlo by sa pokúsiť presmerovať ich do oblastí Sýrie pozdĺž tureckých hraníc ako Afrin a Džarabulus, ktoré Turecko síce momentálne ovláda, ale ktoré sú sotva imúnne voči útokom.
