Autor je politológ a hovorca Združenia miest a obcí Slovenska
Každé volebné obdobie sprevádza túžba politikov po novej politickej kultúre. Mnohé výroky však nasvedčujú tomu, že táto deklarovaná snaha dlho nevydržala a zase sme skĺzli do politiky hulvátstva.
Tá síce prináša jednorazové benefity vo forme polarizácie a mobilizácie, ale z dlhodobého hľadiska v ničom nepomáha.
Používanie čoraz tvrdších slov, ktoré majú nahradiť argumenty, fakty a dôkazy, je trendom, ktorý na prvý pohľad môže pôsobiť, ako úsilie politikov priblížiť sa jazykom obyčajnému človeku. Ale skôr to pôsobí ako snaha komunikovať slovami, ktoré sú bežné pre ľudí z piatej cenovej.
Tak sa časť politikov prispôsobuje úzkej skupine voličov namiesto toho, aby boli vzorom pre väčšinu ľudí. Svojím vystupovaním posúvajú hranice noriem spoločenského správania niekam, kde je to všeobecne nežiadúce. Veď keď si to dovolí politik, môže to aj každý iný. Lenže, nie každý vzor je vhodnou inšpiráciou.
Piata cenová
Poloblázon, šašo, daňový podvodník, politická mŕtvola či psychopat. Aj tieto urážky patria do slovníka niektorých našich ústavných činiteľov, zákonodarcov, od ktorých by sme očakávali kultivovaný prejav. Je to signál rozkladu politiky, lebo jej reprezentanti sa stávajú symbolmi a vzormi neokrôchanej komunikácie.
Jazykom sa blížia k tým, čo svoj čas trávia v krčme u „Mokrého lakťa“. Akoby sa báli uhladeného prejavu a za každú cenu hľadajú slová, ktoré si voči sebe nemôžu dovoliť napríklad ani susedia, spolužiaci či kolegovia v práci, nakoľko by sa to podpísalo nielen pod medziľudské či pracovné, ale najmä korektné vzťahy.
