Autor je historik a publicista, pôsobí v Londýne
Bolo by bezočivé vypytovať sa, prečo im to trvalo tak dlho. Radšej buďme vďační, že klimatológovia konečne nahlas hovoria to, o čom sme súkromne presvedčení aspoň desať rokov.
Šestnásť z nich v časopise americkej Národnej akadémie vied tvrdí, že ak čoskoro nezídeme z diaľnice, po ktorej v súčasnosti uháňame, neodvratne budeme odsúdení na „skleníkovú Zem“. Ako skoro znamená „čoskoro“? Pravdepodobne najviac ak dvadsať rokov. To je posledný zjazd.
Zmienený článok má zvyčajný suchopárny vedecký titulok: „Trajektórie zemského systému v antropocéne.“ Autori nezvyšujú hlas, poznamenávajú však, že najpravdepodobnejšia z tých trajektórií – na ktorej zostaneme, aj keby sa splnili všetky záväzky Parížskej klimatickej dohody – vedie k pádu z útesu.
Všetci neumrú, mnohí áno
„Skleníková Zem“ nie je pre človeka pohostinné miesto. Prežili by stámilióny ľudí, možno dokonca aj miliarda či dve, no extrémny škody na poľnohospodárskom systéme by znamenali smrť ďalších miliárd. (Prirodzene, autori to netvrdia. Povedať to by bolo „alarmistické“ – no ľudia, ktorí zvyknú uvažovať o takýchto nečakaných zmenách, to veľmi dobre vedia.)
Autori však hovoria, že „globálne otepľovanie“ spôsobené priamo ľudskými emisiami oxidu uhličitého a ďalších skleníkových plynov je len časťou problému. Tou menšou. Skutočnou hrozbou, ktorá nás privedie k zabijackým teplotám skleníkovej Zeme, sú nezastaviteľné reakcie prírody, vyvolané ľuďmi spôsobeným otepľovaním.
