Prečítajte si text, za ktorý šéfredaktorka SME Beata Balogová získala novinársku cenu 2018 v kategórii najlepší komentár.
Zem padala na truhlu a vydávala dutý zvuk. Pochopila som, prečo bol v ponuke pohrebnej služby „paplón“. Moja malá neter ma držala za ruku a zrazu sa opýtala: Kedy vyberieme Nagyiku z truhly? Pred pohrebom sme šesťročnému dievčatku povedali, že jej stará mama bude aj naďalej s nami. Chcela mať jasnejšiu predstavu, akým spôsobom.
Cestou v aute sa pozerala na oblaky a rozmýšľala, ako sa tam udržia ľudia, ktorí zomrú. Lebo na pohrebe počula, že stará mama Nagyika je na ceste do neba.
Jej otázky mali svoje ostne a zabárali sa do našej ubolenej duše: Prečo Nagyika zomrela? Nezomierajú len zlí ľudia? Ako Nagyike doručíme kresby, ktoré jej nakreslí? Ako sa dozvie, či sa Nagyike kresby páčia? Ako sa s ňou budeme teraz rozprávať? Môžeme sa v jej izbe hrávať? Už navždy budeme plakať pri jej hrobe? Je to zlé, ak ona neplače s nami, ak my plačeme? Ako vlastne vyzerá truhla zvnútra? Ako v nej Nagyika dýcha? A ak nedýcha, ako žije naďalej v nás?
Dieťa, ktoré sa stretne so smrťou, chce poznať aj túto časť príbehu, ale my sa stále len učíme hovoriť o veciach, ktoré sú najnáročnejšie. Sme v tom notorickí začiatočníci. Na príchod nového života sa systematicky pripravujeme. V obchodoch máme rozsiahle sekcie kníh o narodení, diskusné fóra, rady kamarátok nad zlato (či to je naozaj zlato, zistíme, až keď narazí na skúšku ľudským potom), o príchode detí hovoríme s ľahkosťou a hrdo.
Dievčatká majú bábiky, ktoré sa učia prebaľovať a kŕmiť z umelej fľaštičky s farbenou vodou. Ako prebaliť bezvládneho rodiča a ako uchovať jeho dôstojnosť nás bežne od detstva neučia.
Odchod blízkeho je najnáročnejšia skúsenosť, ktorá nás počas života čaká. Nech je to už nečakaná a tragická strata partnera alebo tušený, dlhý a ťažký odchod rodiča. Poznáme „múdrosti“, ktoré nám nešikovne núka okolie pod tlakom smútku, okolo ktorého chodia ako okolo spiaceho dravca: už netrpí, čas všetko zahojí, je na krajšom mieste.
Smrť počas života častejšie tabuizujeme ako narodenie, sex, choroby alebo peniaze. Chránime sa a chránime deti. Metafor smrti je literatúra plná, ale keď zrazu žijeme písmo a slovo, estetika utrpenia je len slabá napodobnenina. A nepripadáme si ako silná a hrdinská postava z literárneho diela.
Metafory smrti
Smrť milovaného je ako amputácia časti tela. Človek nemôže zabudnúť na ruky, ktoré ho držali, keď najväčšou prekážkou sa zdala prvá cesta do školy. Tie ruky sa denne dotýkali vecí, ktoré po jej odchode stratili svoje poslanie. Ostali bezradne v našich životoch. My siroty. Smrť je aj osirenie predmetov a my bezradne objímame vankúš, dúfajúc, že na zamate ostali zachytené kryštáliky sĺz alebo potu človeka, ktorý na ňom zaspával. Natrvalo.