Ian Goldin, Chris Kutarna, Epocha objavov, preložil Igor Otčenáš, Premedia 2018
Popri zlovestnom rozprávaní o apokalyptických časoch je analógia súčasnosti s renesanciou osviežujúca a povzbudivá.
Prežívame najlepšie časy. Pôsobí to ako provokácia a výsmech, ale dvaja britskí akademici to myslia úplne vážne.
Zlepšujú sa zdravie a vzdelanie. Rastie bohatstvo. Veda prosperuje ako nikdy predtým. V tejto situácii sme už raz boli – dali sme jej názov renesancia.
Analógie s časmi minulými sú vždy háklivé. Rieka plynie a hrozí, že porovnávania budú násilné, umelé alebo až smiešne. Pri sledovaní obetí teroristických útokov a všeobecnej zmätenosti to ani s dvojitými ružovými okuliarmi na renesanciu nevyzerá.
Goldin s Kutarnom nechcú byť kandidátmi na Nobelovu cenu za naivitu. Vnímajú rozpory a píšu aj o nich. Naša súčasnosť je „zápasom medzi silami inklúzie a exklúzie, medzi rozkvetom ľudského génia a rozkvetom rizika“.
Veci sú otvorené. Máme možnosť využiť možnosti a zažehnať nebezpečenstvá, až potom bude naše storočie raz označované ako druhá renesancia a nikto sa nebude pri tom ironicky usmievať.
Renesancia tehotná dobrým i zlým
Rozprávanie o druhej renesancii nie je možné bez vyčistenia predstavy o tej prvej. Mnohí historici pojem renesancie už dlho považujú za vágny, náhodný a nepoužiteľný.
Problémom je vyhranená jednoznačnosť spojená s glorifikáciou a povrchným opisom umeleckého, kultúrneho a intelektuálneho rozkvetu.
Súčasní historici pre zmenu radi hovoria o odvrátenej strane renesančnej Európy. Sotva desaťročie po dokončení Sixtínskej kaplnky kiahne a iné európske baktérie takmer vyhubili Aztékov, Inkov a iné pôvodné obyvateľstvo Nového sveta.
Renesancia (vtedajšia rovnako ako tá dnešná) je tehotná dobrým i zlým, genialitou aj rizikom.
Autori za prvú renesanciu považujú storočie medzi rokmi 1450 a 1550. Na začiatku tejto storočnice sa narodil Leonardo da Vinci. Anglicko s Francúzskom skončili storočnú vojnu. Súperiace talianske mocnosti a pápežské štáty podpísali dohodu o neútočení, to umožnilo investíciu energie do budovania mierového života.
A druhá renesancia? V roku 1990 padol Berlínsky múr a skončila sa studená vojna. Čína sa pripojila k svetovému hospodárstvu a došlo k rozvoju komerčného internetu.
Sústredenosť na Európu je v tomto kontexte logická, lebo práve na úsvite renesancie Európa predbehla všetky ostatné civilizácie.
Rýchly vietor a vlny
Pri hľadaní podobností prvej a druhej renesancie sú Goldin s Kutarnom najviac optimistickí. Čitateľ vníma výnimočnosť súčasnosti v koncentrovanej miere.
Nové mapy prvej renesancie (s Európou v centre a bez dekoratívnych morských oblúd) sú v druhej renesancii nahradené novou mapou sveta bez ideologických hraníc. Politické rozdiely zostávajú, ale napriek ťažkostiam je demokracia v istej forme nevyhnutnou podmienkou legitimity kdekoľvek vo svete.
Zuckerberg je novým Gutenbergom. Je to podobné ako s kníhtlačou: počas jediného ľudského života sa zrodilo nové médium pre kultúru a komunikáciu, ktoré sa stalo všadeprítomným. V dnešnej renesancii sa objavujú nové väzby, nové objemy aj nová rôznorodosť v oblasti svetového obchodu a financií.
Ľudstvo je zdravšie, bohatšie a vzdelanejšie než kedykoľvek v histórii. Zbierame úrodu z prepájania ľudí, ekonomík a myšlienok. „Pre viac ľudí na väčšom počte miest je práve dnešok tým najlepším časom na život.“
Dynamický charakter novej renesancie je súčasne jej ťarchou. „Ten istý vietor, ktorý nás ženie rýchlejšie a ďalej, vyvoláva aj veľké vlny.“
Pozitívne vlny prevládajú. Najhoršie prípady skrachovaných štátov a potácania sa vzad sú relatívne malé, kým úspechy z minulých dvoch desaťročí veľmi veľké.
Nová renesancia má svoje kopernikovské obraty: mení sa samotná povaha práce a v umení došlo k prelomeniu delenia na umelca a diváka, pretože bežnou súčasťou tvorby sa stala participácia.
Najradikálnejším územím obratu je veda. Ohromujúce sú výsledky medicíny, ale aj osvety. Vedci nezvrátiteľne vložili silu prírody vytvárať a modifikovať život do rúk človeka. Je to vzrušujúce i nebezpečné.
Nevídaný pokrok nie je len výsledkom individuálnych géniov. Už európsky skok vpred v čase prvej renesancie naznačuje, že sa ráta niečo iné. Kolektívny génius.
Každý človek disponuje jedinečným fragmentom schopností a kolektívny génius sa vytvára tam, kde sa spoločnosť o tieto fragmenty stará a prepája ich. K tomu sa pridáva súkromná i spoločenská motivácia podstúpiť riziko.
Démoni
Ak by Goldin a Kutarna stopli Epochu objavov v časti velebenia novej renesancie, mohli sa uchádzať o miesto v rebríčku top propagandistických textov na oslavu nového sveta.
Hrdosť na úspech novej renesancie nie je trápna (naopak je sympatická a v atmosfére všeobecnej skepsy potrebná), ale musí byť korigovaná primeraným problematizovaním a pochybnosťami. V mene a v duchu renesancie.
“Najlepší spôsob, ako zabrániť šíreniu extrémizmu, je konzistentné plnenie toho, čo sľubuje umiernený svet.
„
Pochybnosti sú štatistické i principiálne. Hospodárske štatistiky zjednodušujú realitu. Nedokážu zmerať mnohé podstatné veci. Niektoré očakávania sa nenaplnili. A nejde iba o to, že autá v mestách pre zápchy jazdia ešte pomalšie ako pred desaťročiami.
Všetko prelomové sa už udialo, sny ubúdajú. Ľudský duch prelamuje limity, ktoré nás zväzujú. „Nie všetky naše reťaze sú na to, aby sme ich pretrhli. Niektoré nás držia späť, iné nás držia v bezpečí.“
Nebezpečenstvom sú zbrane pre každého a kolektívna deľba o myšlienky – kedysi boli marginalizované, dnes spájajú svojich prívržencov do dostatočne veľkých skupín. Silnejší sú jednotlivci, ale aj štát so schopnosťou monitorovať súkromné životy.
Komplexnosť a koncentrácia, teda predpoklady rozvoja, sú súčasne aj katalyzátormi rizík. Komplexnosť deformuje naše rozpoznávanie a koncentrácia náš úsudok. Najviditeľnejšími démonmi týchto prepojení sú moderné epidémie. Dokážu s krátkym časovým odstupom infikovať pacientov po celom svete.
Aj v novej renesancii horia hranice. Súčasné reakčné a extrémistické sily nemožno vyliečiť len vzdelaním. Savanarola bol vysoko kultivovaný intelektuál, aj tak vyzýval na pálenie kníh a kameňovanie prostitútok.
Budúcnosť
Najlepší spôsob, ako zabrániť šíreniu extrémizmu, je konzistentné plnenie toho, čo sľubuje umiernený svet. Potom bude mať viac ľudí pocit istoty z epochy, v ktorej žijú, a menej bude tých, ktorí sa cítia zradení.
Viera v to, že tradičná politika dokáže vyjednať spravodlivú spoločenskú zmluvu, zostáva v celom demokratickom svete narušená.
Ak prevládne apatia a spoločenské zmluvy zlyhajú, z renesancie sa stane apokalypsa. Signály rozkvetu rýchlo zhasnú a zostanú len znamenia blížiacej sa smrti.
Záver Epochy objavov znie pateticky. Vraj Boj o našu budúcnosť. Našťastie ponúkané riešenia sú praktické a dosiahnuteľné za primeranú cenu.
Nepohneme sa bez odvahy zlyhať, bez nových križovatiek a ochoty zžiť sa s novopríchodzími. Inovačné nezdary patria k veci. Napriek šokom a nestabilite potrebujeme mať perspektívu, akýsi „veľký obraz“, ktorému zostaneme verní pri menších výkyvoch.
Autori ponúkajú aj niekoľko ďalších veľmi tradične znejúcich východísk: cnosť, dôstojnosť a láska k umeniu.
Toto je pôvab novej renesancie. Má tie najrozmanitejšie formy, ale podstata je rovnaká ako pri prvej. Nejde o melanchóliu. Na svoje si prídu aj pragmatici. Túto ukotvenosť v tom, čo ľudstvo už zažilo, je dobré využiť.
