Dobrá je otázka, že čo by bolo, keby nebolo INEKO. Čiže, dokedy by ešte Slovensko reportovalo štatistické nezmysly, súc bez upozornenia, že reálna spotreba liekov je o 15 percent nižšia, než sa každoročne hlási do OECD.
A koľko mohli pacienti ušetriť, keby lekárnici účtovali doplatky nie z fiktívnych, ale reálnych ukazovateľov.
Zostane tajomstvom firmy MCR, ktorá podávala hlásenia, prečo dlhé roky neaktualizovali parameter DDD, od základu ktorého sa vypočítava spotreba.
Vidíme takto ďalšie zlyhanie zrejme systémového charakteru. Aj klasická stopa, ktorú zvykne sledovať otázka „cui bono?“ (v čí prospech), tne tentoraz zrejme naslepo.
Zapísať za uši si len môžeme, že politickú a hmotnú zodpovednosť za zvýšené náklady pacientov nikto neponesie. Ešte aj keď zisk zo zlej štatistiky mohli mať poisťovne, ktoré tlačili na poistencov, aby brali lieky s čo najnižším doplatkom
A, samozrejme, zo zlých vstupov sa aj investície do liekovej politiky v rezorte zdravotníctva počítali nesprávne.
