Sú udalosti, ktoré obnažia režimy. Na kosť. Zmyjú z tváre úsmevy odhodlaných budovateľov, strhnú kostýmy a rozožerú kulisy ako hladné potkany.
Aj potom ich umieranie trvá dlho. Hoci od toho momentu obnaženia už len chradnú a občania spolu s nimi žijú ich predĺženú a rozkladnú agóniu.
Sovietska okupácia Československa bola takým momentom. Marxizmus vyšumel, ideológia sa vyprázdnila a ostala len strana, na ktorú sa nabalili oportunisti. Preplazili sa do svojich pozícií, niektorí za odmenu dávnej slávy a niektorí za cenu, ktorou sa radšej nechválili.
Augustové prebudenie

Mnohí sa v tú augustovú noc neprebudili len zo spánku, ale aj z ilúzií o tom, že komunistickým lídrom išlo o niečo iné než len o moc.
V momente, keď tanky prekročili hranice, bolo jasné, že režim, ktorý povolí tento druh násilia proti vlastným občanom, sa pred ničím nezastaví.
Sfalšuje históriu a rozoseje kultúru donášania na tých, čo jej neuveria. Spustí pohon na pravdu. Vykáže ju z verejného priestoru do šera obývačiek alebo do pivníc, kde sa pár odvážnych tajne stretáva, aby o nej písali.
Tí, ktorí boli v tých augustových dňoch odvážni a okupáciu nenazvali bratskou pomocou, režim degradoval na nepriateľov. Ešte, samozrejme, dostali poslednú šancu vziať všetko späť ako mladícku nerozvážnosť, omyl alebo chvíľkové pomätenie mysli.
Ak trvali na tom, že ich odpor proti okupácii bol prebudením, v pravom zmysle slova, tak ich vytrhli s koreňmi a hodili na ulicu alebo do nejakej bane, nech sa pokúsia prežiť s tou ich pravdou, ktorá protirečí oficiálnej doktríne.
Chceli byť len slobodní
Mnohí z nich nechceli novú ideológiu, nechceli byť kádrami inej „jedinej“ strany. Chceli len byť slobodní. Ale pre režim nič nebolo nebezpečnejšie.
A tak komunistická strana vyhlásila vojnu proti každému občanovi, ktorý chcel byť slobodný. A propagandou pretkala školy, básne, romány, piesne a fasády.
Už sa to však nedalo zvrátiť. Napriek snahám prekryť pach hniloby klinčekmi počas estrád pracujúceho ľudu.
Nie sme v bezpečí
Ani dnes, po 50 rokoch, po všetkých naučených alebo premeškaných historických lekciách, však nie je demokracia v bezpečí.
Už nám ju nemusia rozdrviť ruské tanky. Môžeme o ňu prísť postupne, z podobného princípu, ako o ňu prichádzali generácie pred nami: skupina mocných si vytvorí štát v štáte.
Namiesto pravdy ponúknu stranícku doktrínu. Umlčia kritické hlasy a tých, čo upozorňujú na zneužívanie moci, onálepkujú za nepriateľov národa. Vytvoria selektívnu rovnoprávnosť pred zákonom a budú tvrdiť, že majú za sebou legitimitu masy.
Z demokracie urobia kulisu a postupne, keď bude národ strácať slobody, tak k demokracii začnú pridávať prívlastky ako neliberálna. Lenže demokratické inštitúcie a hodnoty neunesú ohýbanie podľa potrieb vládnucej skupiny.
Ale dnes sme menej bezmocní, než keď sa 21. augusta pred päťdesiatimi rokmi ľudia zobudili na rachot cudzích armád.