Autorka je redaktorkou Lidových novin
„Toto už nie je prestrelka. Toto vyzerá na poriadnu vojnu.“ Vetu, ktorá by sa dala tesať do kameňa rovnako ako podobizne vodcov, štátnikov, hrdinov i zloduchov, predniesol môj starý známy, bývalý kolega, dnes tak trochu diplomat, takže ho nebudem menovať. Rus, žijúci už nejaký čas v Prahe. Hovorme mu S. O.
S. O. smutne pozoroval chlapa v dlhom kabáte s kyticou orgovánu, priateľsky mávajúceho vítajúcemu davu. Teda, ten dav si treba domyslieť.
Na mohutnom piedestáli na pražskom Námestí interbrigád stojí socha maršala Ivana Stepanoviča Koneva. Práve ona sa stala symbolom rozdielneho pohľadu na históriu.
Keď v Moskve oslavujú veľké víťazstvo a spomínajú, ako opakovane oslobodzovali pol Európy, my v bývalom Československu skôr premýšľame, ako sa s týmto ruským všeobjímajúcim podaním histórie vyrovnať. A čo nám tá slávna bratská pomoc priniesla a ešte prinesie.
Začalo sa to tankom
„Je to také české,“ hovorí S. O. Má na mysli akciu výtvarníka a sochára Davida Černého z apríla 1991. To on vtedy pretrel naružovo sovietsky tank, ktorý v Prahe na Smíchove pripomínal oslobodenie Československa Červenou armádou v máji 1945. A začal tak ojedinelú epochu v česko-slovensko-ruských vzťahoch. Epochu ružovú.
Tá farba sa k nám vraj hodí. Tvrdí S. O. „Holubice,“ charakterizuje nás nielen on. Čo je v ruskom podaní iné označenie zbabelcov.
Pregnantne to vyslovil v článku, ktorý vyšiel koncom minulého roka na webe militantnej televízie Zvezda, riadenej ruským ministerstvom obrany, historik a publicista, často hlásna trúba Kremľa, Leonid Maslovskij.
