Predseda európskeho výboru Ľuboš Blaha otvoril – výnimočne – jednu zaujímavú dilemu. Kto si môže pripomínať august 1968, kto si má nárokovať pocit zármutku. A najmä, ako si ho pripomínať a koho z pripomienky vykázať.
Blaha si, samozrejme, myslel, že okríkol „pravičiarov“, ktorí by si chceli posmútiť spolu s ľavičiarmi. Vraj im august 1968 nepatrí, pretože šlo výlučne o zápas medzi frakciami socialistov – dubčekovcami a brežnevovcami. Pravica podľa Blahu nemá nárok slziť a nosiť vence, pretože to nie je o nich.
Tu by sme sa spýtali, kde až siaha pravica v chápaní Ľuboša Blahu. Pretože Slováci pripomínajúci si odchody do emigrácie zo svojich rodín a spôsob, akým normalizácia zasiahla do ich životov, majú právo na spomienku aj napriek tomu, že ortodoxný marxista to berie len ako obete dejinných pohybov.
Keby sa 1968. prihodil inak – trebárs by sa perestrojka spustila skôr –, možno by sa poľudštila („dubčekizovala“) ľavica aj v socialistických krajinách. Ak totiž niečo ľudí vytáčalo aj v 1968., bola to presne táto rétorika zbavená humanizmu, kde individuálne osudy nie sú podstatné.
