Keď som o tom neskôr rozprával, často sa opakovala otázka, či to nie je nepatričné. Vtedy, keď som sedel v treťom rade starého amfiteátra obklopeného lesmi severných Čiech a sledoval bohoslužbu, mal som pocit, že to sem patrí.
Katedrálu s oltárom nahradil jednoduchý stolík s mikrofónom. Organ a hromadné spevy dvaja kňazi s gitarou. Náboženské piesne Muchomůrky bílé alebo Pokoj v duši od Jany Kirschnerovej. Kňaz Ladislav Heryán zjavne zapracoval na svojej slovenčine.
Potom sa postavil k mikrofónu a kázal o tom, že utečencom musíme pomáhať, lebo všetci sme božími stvoreniami. O svojej emigrácii do Ríma v 80. rokoch a o strachu, že sa domov nikdy nevráti.
Vedľa neho stál kňaz bratskej, evanjelickej alebo akejkoľvek inej cirkvi. V to augustové poludnie o konfesiu nešlo, predsa len, festival v Trutnove deň predtým na jednom pódiu otváral aj imám, rabín či člen Hare Krišna.
Pamätník po rannom pive
Na omše bežne nechodím, nie som ani pokrstený, ale to nebolo to, čo najviac šokovalo asi 50-ročného punkáča, keď som desať minút pred dvanástou odchádzal od stola pred bufetom. On práve dopíjal štvrté ranné pivo a dokončoval svoje asi hodinové rozprávanie o každom jednom ročníku Trutnova.
Ako encyklopédia menoval hlavné hviezdy jednotlivých ročníkov, čo kedy zažil a ku každému ukazoval náramok. Pripínal si ich zicherkou na rifľovú bundu, ktorú vyťahoval len raz do roka. Volal sa tuším Petr.
Najviac ho šokovalo, že na festivale vôbec niekto na bohoslužby chodí. A ešte to, že vôbec nejaké bohoslužby sa tam konajú. On sa po celonočnej párty do areálu vracal až podvečer.
Konajú. Na mieste, kde večer predtým vystupovali európske metalové legendy (aspoň tak sa o nich písalo v bulletine), sa napoludnie rozprávalo o Bohu a o hľadaní toho lepšieho v nás.
Pod pódiom sedela asi stovka väčšinou mladých ľudí, niektorí ešte dopíjali pivo, ale nerušili pokojnú omšu. Disciplinovane sa zoradili, aj keď biskup Václav Malý udeľoval sväté prijímanie.
Po bohoslužbe nasledoval Jaroslav Uhlíř. Nevyrastal som v Česku a až vtedy som si uvedomil, aké rozličné detstvá sme si prežili. Kým my sme sa hrali na Petra, Česi počúvali Uhlířa. A tak po Severnom vetre, ktorý som poznal z filmu Vrchní prchni, som len s úsmevom sledoval punkáčov (takisto s pivami v rukách), ako spoločne spievajú detské pesničky.
Pri Není nutno sa prebrali aj metalisti. Aj taký bol Trutnov.
Náčelník Havel a guru Magor
A potom to pokračovalo ďalej. Metal, punk, Mňága a Žďorp, nejaká svetová hviezda, miestna kapela, o ktorej nikdy nepočuli ani Česi. Na vedľajšom pódiu hudobníci, ktorí začínala ešte pred okupáciou a doteraz sa hudby nevzdávali (Plastici, DG 307), či najväčšia osobnosť českého (a zrejme nielen českého) pornofolku Záviš.
