Autor je redaktorom MF DNES
Pražská jar bola nepochybne najslobodnejším obdobím komunistickej diktatúry. Zrušenie cenzúry, uvoľnenie cestovania na Západ aj ekonomické reformy, smerujúce k menšiemu rozsahu plánovania, boli nepochybne jedny z najodvážnejších, o ktoré sa komunisti počas svojej nadvlády nad strednou a východnou Európou pokúsili.
Alexander Dubček, celosvetovo najznámejší Slovák, bol ako šéf komunistickej strany ich tvárou, nie však ich hýbateľom ani ich mozgom.
Nemal, podobne ako mnoho iných vtedajších straníkov, v úmysle vzdať sa vedúcej úlohy Komunistickej strany, teda ústavou zaručenej mocenskej prevahy, v skutočnosti mocenského monopolu.
Nechcel ani vystúpiť z Varšavskej zmluvy, ani z Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, ani úplne uvoľniť československú zadrôtovanú hranicu a cestovanie Čechoslovákov na Západ.
Ani počas Pražskej jari nebola povolená obnova demokratických strán, alebo ich vytváranie, len veľmi mierne sa uvoľnila kontrola štátu nad náboženským životom, v ekonomike sa neuvažovalo o privatizácii alebo o výraznejšom návrate k súkromnému vlastníctvu.
Je dokonca možné povedať, že sovietske tanky a okupácia zachránili Dubčeka pred úlohou priameho potlačovateľa aj tej časti slobôd, ktoré sa nebránil Čechom a Slovákom počas Pražskej jari poskytnúť. Po okupácii sa však dlhšie ako rok na ich likvidácii podieľal.
