Autor je výskumník v Akadémii vied Ukrajiny, prekladateľ a publicista.
Esej Ako som sa stal Čechom a Slovákom bola napísaná v roku 2008 ako reflexia mojej veľmi osobnej skúsenosti s tým, čo sa retroaktívne nazýva moc bezmocných a (východná) európska solidarita.
Esej bola uverejnená v máji 2008, niekoľko mesiacov predtým, ako ruské jednotky, ozbrojené ťažkým delostrelectvom, tankami a lietadlami, napadli malú horskú krajinu na Kaukaze: Gruzínsko.
Základný dôvod invázie bol jednoduchý - zabrániť smerovaniu Gruzínska na Západ a okrem iného poskytnúť lekciu ďalším postsovietskym susedom, ktorí by sa mohli odvážiť nasledovať cestu Gruzínska.
Na globálnej úrovni prešla ruská agresia proti Gruzínsku prakticky bez povšimnutia. Západné médiá vtedy chválili čínskych autokratov za ich dokonalú organizáciu olympijských hier; vodcovia Západu, ako keby sa nič nestalo, si s ruským prezidentom v Pekingu potriasli rukami a šťastne sa usmievali; západná verejnosť si užila sviatky a pasívne konzumovala moskovský príbeh o bezohľadnom Gruzínsku, ktoré zaútočilo na mierumilovné Rusko a dostalo svoju spravodlivú odplatu.
Západná reakcia sa v konečnom dôsledku zmohla len na prejavy "hlbokého znepokojenia" a vyzývala, aby "obe strany konfliktu" upustili od násilia a ďalej riešili tento problém pokojne a bez násilností. Aj násilník aj obeť znásilnenia sa mali cítiť spokojní.
Rusko je nepriateľ. No nemusí to tak byť navždy Čítajte Vyhýbavosť a nerozhodnosť Západu ma trochu prekvapila, i keď som už dávno vedel, že v politike záujmy zvyčajne prevažujú nad hodnotami, že politici závisia primárne od svojich domácich, nie zahraničných voličov a že skutočné množstvo chudoby vo svete , utrpenia a nespravodlivosti sú také obrovské, že by ste sa určite zbláznili, keby ste o tom stále premýšľali.
Ľudské bytosti vyvinuli celý súbor upokojujúcich argumentov zamaskovaných ako bežná múdrosť - ako "pomoc núdznym sa začína doma" a "Boh pomáha tým, ktorí si vedia pomôcť sami".
To neznamená, že v politike nie je priestor na morálku alebo že by sme politikom nemali pripomínať hodnoty a zásady, na ktorých bol budovaný liberálny demokratický Západ. Rozpor medzi hodnotami a záujmami je naozaj obťažný a niekedy neriešiteľný. Ale zakaždým, keď obetujeme naše hodnoty pre záujmy, riskujeme, že nakoniec prídeme o oboje.
Kedy budete konať?
Dospel som k presvedčeniu, že máme právo kritizovať západnú vyhýbavosť a nejednoznačnosť, pokrytectvo a zradu iba vtedy, ak budeme mať zdravú dávku sebakritiky - osobnej i národnej.
Znamená to najmä, že od Západu nemôžeme požadovať solidaritu s našimi 75 politickými väzňami v Rusku, kým nebudeme rovnakú solidaritu s politickými väzňami prejavovať aj v ostatnom svete. Nemôžeme očakávať záujem Západu o ruskom okupované regióny Donbasu a Krymu, ak sa nebudeme starať napríklad o Čínou obsadený Tibet. Nemôžeme obviňovať západné vlády za ich oportunistické flirtovanie s nečestnými režimami, ak tolerujeme rovnakú nejednoznačnosť na strane našej vlády.
Vo filme Michaela Winterbottoma z roku 1995 Vitajte v Sarajeve je pozoruhodná epizóda, keď vysokí predstavitelia OSN navštívia obliehané mesto, ktoré je terorizované streľbou delostrelectva a ostreľovačov. "Kedy budete konať?" pýtajú sa ich novinári s frustráciou v hlase. "Kedy zachránite aspoň deti?" - "No," najvyšší predstaviteľ odpovedá, "máme nejaké plány na stole. Verte mi, že na svete je aspoň trinásť ďalších miest, kde je situácia ešte horšia ako tu."
