Autor je básnik a prekladateľ
Inakosť je téma prítomná na zemeguli odpradávna. Tí, čo ju zneužívajú na rozdúchavanie nenávisti, aj tí, čo hlásajú tolerantnosť, majú čosi spoločné – zaoberajú sa najmä jej viditeľnejšími znakmi. O to voľnejšie pole na svoje pôsobenie má skrytá inakosť.
Pred skrytou inakosťou nás varuje už jeden z prvých biblických príbehov.
Kain zabil Ábela, hoci boli bratia, nelíšili sa farbou kože, hovorili rovnakou rečou a iste nebola na vine ani tá odlišnosť, že pastier Ábel jedol mäso, zatiaľ čo Kain pestoval zeleninu, z čoho by vyplývalo, že prvým vrahom v dejinách ľudstva bol vegetarián.
So skrytou inakosťou sa stretneme aj v hre Romeo a Júlia, o ktorej sám Shakespeare hovorí:
„Naveky najsmutnejší! Taký je ten príbeh Rómea a Júlie.“
Poukazuje tak popri tragickej smrti dvoch mladých ľudí aj na absurdnú nenávisť, ktorá ich smrť zavinila – nenávideli a vraždili sa príslušníci dvoch veľmi podobných rodín.
Režiséri túto absurditu niekedy potláčajú tak, že do hlavných úloh obsadzujú hercov rasovo odlišných.
Býva to pôsobivé, no aj tak ostáva najsilnejšou myšlienkou tá absurdná Shakespearova: hľa, Montekovci a Capuletovci sa vraždili, aj keď nijaká viditeľná inakosť im na to nedávala dôvod.
