Autor pôsobí na Ústave politických vied SAV
Ak má minulosť fungovať ako východisko nášho konania v súčasnosti a pre plány do budúcnosti, nemôžeme diskusie o nej prenechať iba historikom. Paradoxne však, čím viac kvalitných i menej kvalitných publikácií z pera slovenských, českých či zahraničných autorov o udalostiach v Československu v rokoch 1968 - 1969 máme, tým povrchnejšou sa stáva verejná rozprava o nich.
Azda najväčším nešťastím je, keď od aktérov historických udalostí očakávame, že sa budú správať na základe dnešnej úrovne poznatkov a budú vychádzať z toho istého hodnotového rámca ako my. V tom prípade však hrozí, že dospejeme k záverom, ktoré budú mať s analyzovanou realitou veľmi málo spoločného, a to aj napriek istej encyklopedickej znalosti základných faktov.
Prieskumy verejnej mienky v dlhodobom časovom horizonte potvrdzujú, že Alexander Dubček zostáva, spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom, azda jedinou osobnosťou, ktorá občanov Slovenska dokáže integrovať. Výskumy agentúry Focus a Inštitútu pre verejné otázky z 90. rokov ukazujú, že v tom čase Dubčekov historický prínos kladne hodnotilo 90 percent občanov Slovenska.
Aj podľa neskorších výskumov, realizovaných Inštitútom pre verejné otázky či Ústavom politických vied SAV, súperí o prvé miesto z hľadiska pozitívne vnímaných osobností s Milanom Rastislavom Štefánikom.
Dáta od dvoch takých odlišných inštitúcií naznačujú, že Dubček ani zďaleka nepredstavuje „hrdinu“, či aspoň politickú autoritu iba pre komunistov, pravda, ak na základe tvrdení Luboša Palatu nevyhlásime, že 50 až 90 percent obyvateľov Slovenska predstavujú komunisti.
Dubček nie je národný hrdina Slovákov. Len komunistov Čítajte Dubčeka sa moc bála
Človek ešte nemusí byť historikom, aby si pamätal, že Dubčekovo meno rezonovalo na demonštráciách v Prahe i v Bratislave proti normalizačnému režimu, a až dodatočne sa na nich začalo objavovať aj meno Václava Havla.
Dubčekovo meno sme skandovali aj v jesenných dňoch v roku 1989 pred Justičným palácom, keď sme demonštrovali za prepustenie členov tzv. Bratislavskej päťky, aj neskôr, počas nežnej, resp. zamatovej revolúcie.
Dubčekovo meno sa stalo symbolom vzdoru proti sovietskemu modelu socializmu aj mimo Československa. V marci 1968 po potlačení študentských nepokojov v Poľsku rezonovalo heslo „Cała Polska czeka na swojego Dubczeka“.
Dubčekovho mena a všetkého, čo sa s ním asociovalo, sa komunistická moc mimoriadne bála. Byť potomkom „vylúčených“ bolo v 70. a 80. rokoch neraz horšou stigmou pri prijímaní na stredné či vysoké školy, ako pochádzať z nekomunistickej, či dokonca z buržoáznej rodiny.
Z vysokoškolských čias si vďaka osvieteným pedagógom, ktorí nám pomáhali dostať sa ku knihám z tzv. oddelenia zvláštnych fondov (t.j. k zakázanej literatúre) pamätám, že oveľa ťažšie bolo získať povolenie pre štúdium kníh a časopisov z roku 1968, ako napr. z obdobia slovenského štátu, či kníh písaných ruskými a ukrajinskými emigrantmi po roku 1917.
Komunista, ale reformný
Konštatovanie, že Dubček bol komunista, alebo „senzačné odhalenie“ Denníka N, že „nebol demokrat“, je triviálnym faktom. Bol komunistom, podobne ako milióny tých, ktorí v komunizme (dnes už vieme, že mylne) videli odpoveď na nespravodlivosti kapitalizmu a na hrôzy fašizmu.
Liberálna demokracia predvojnového obdobia zabúdala na to, že sloboda a rovnosť môžu existovať iba spoločne. Mnohí idealistickí komunisti však rýchlo dokázali rozpoznať rozpor medzi proklamovanými sľubmi a praxou leninsko-stalinského systému.
