1. Slovenské pôrodníctvo je ako matrac
Existuje známa anekdota, ktorú radi rozprávajú (najmä behaviorálni) ekonómovia.
Je o ohromnej zápche na diaľničnom obchvate veľkého mesta. Ľudia stoja hodiny v pomaly sa posúvajúcom rade áut, lebo niečo zablokovolo celý jazdný pruh. Keď sa nakoniec zipsovou metódou dostanete k úzkemu bodu a ukáže sa, že jeden jazdný pruh blokuje posteľný matrac. Za ním je otvorená cesta.
Tisícky ľudí míňali ten matrac v autách. Takmer všetci mohli vystúpiť, matrac odsunúť na krajnicu a cestu odblokovať.
Nikto to však nespravil. Problém totiž videli až v momente, keď sa ich už v praxi prestal týkať. Lebo čas späť už nezískajú a cesta ďalej je voľná. Oni si rad odstáli, tak prečo by mali mierne ohroziť seba a vystupovať z auta na diaľnici, aby pomohli cudzincom.
Matrac na diaľnici je skvelým príkladom zvláštneho druhu problému, ktorý ostáva v spoločnosti nevyriešený aj napriek tomu, že trápi mnohých ľudí a riešenia sú ak nie ľahké, tak aspoň zrejmé. Matracové problémy spája niekoľko spoločných znakov.
- Sú vo vašom živote vzácne a je len malá pravdepodobnosť, že sa s ním stretnete opakovane.
- Ich rozsahu ste vystavení až v momente, keď sa vás priamo dotknú.
- Po ich prekonaní nemáte ako spätne napraviť ťažkosti, ktoré sa vám stali, ani získať odškodnenie.
- Keďže platia prvé tri body, vaša motivácia problémom sa zapodievať sa pominie v momente, keď ho prekonáte.
Po osobnej skúsenosti sa mi zdá, že slovenské pôrodníctvo je ako matrac pohodený na ceste.
Manželke ani dcére sa počas tehotenstva ani pôrodu neudialo nič vyslovene tragické. Mali sme šťastie a dcéra sa narodila zdravá a bez vážnych komplikácií.
Celý systém pôrodníctva však vykazuje znaky toho, že ho ľudia míňajú a sú radi, že je skúsenosť za nimi. Ak by sme napríklad vedeli, že budeme mať ďalších desať detí, alebo ak by sme z nejakého dôvodu museli tráviť na klinike čas každý týždeň nasledujúci rok, začali by sme sa určite pýtať a sťažovať.
Kládli by sme otázky typu, prečo v tej prázdnej miestnosti hneď vedľa pôrodných sál nie sú ležadlá, ale treba sedieť na chodbe? Prečo lekári vynechávajú vizity (niekedy aj dva dni za sebou), ale pacientky na ne zobudia?
Prečo sme dostali od zdravotníckeho personálu na tom istom oddelením opakovane odporujúce si rady – štyri rôzne série inštrukcií v rozmedzí dvoch hodín?
Prečo sa nám za celý strávený čas v nemocnici až na vzácne výnimky nikto z personálu nepredstavil menom? A rad ďalších.
Tu treba podotknúť, že sme stretli milých a ústretových ľudí, ktorí zjavne pracujú v ťažkých podmienkach. Pocitovo išli mnohí za rámec svojich povinností. To však nevylučuje debatu o tom, prečo sa na Slovensku deti rodia v preplnených nemocniciach, ktoré majú personál taký vyťažený, že mu neostáva čas alebo sila na základnú ľudskú empatiu a dôslednú odbornosť aj v detailoch a drobnostiach, ktoré môžu mať veľký efekt na rodičov aj deti?
Pointa však je, že sa s manželkou nepýtame. Nenapísali sme list primárovi ani riaditeľovi nemocnice. Nevyplnili sme ani lístok s nápadmi na zlepšenia. My sme matrac pôrodníctva minuli, máme na starosti malú dcéru.
Trápia nás iné problémy ako sa vŕtať do chodu nemocnice, kam sa možno už nebudeme mať dôvod vrátiť. Kolóna už stojí za nami.
2. Deti sú doručené vo veľmi divokej beta verzii
Dieťa príde na svet zúfalo nedokončené. Asi ako prvá verzia aplikácie od začínajúceho startupu. V princípe funguje a robí, čo by robiť malo, ale má vstavané nedorobky, nad ktorými stojí rozum. Zopár príkladov.
Všetci rodiča sa univerzálne obávajú, či ich dieťa dýcha, a sú nervózni pri akejkoľvek odchýlke. Evolúcia vám však nadelí novorodenca s ešte nedotiahnutými dýchacími cestami.
