Kto sú Česi? Opýtal sa začiatkom sedemdesiatych rokov filozof Jan Patočka. A svoj "pokus o vysvetlenie" začína takto: "Česi sú malý stredoeurópsky národ, ktorý obýva uzavretú, kedysi veľmi ťažko prístupnú krajinu, sú obdobia, keď si ich ostatná Európa buď vôbec, alebo skoro nevšíma...", sú obdobia, "keď okolo nich vzniknú dramatické napätia, ktoré sa však zase upokoja a opäť je ticho, zväčša sprevádzané istým zahanbením. Tento asi desaťmiliónový národ hovorí ťažko naučiteľnou západoslovanskou rečou a od ostatnej Európy síce preberá duchovne mnoho, avšak pre tieto jazykové dôvody jej vracia veľmi málo. (...) Ide o typický malý národ". Česi, pokračoval Patočka vo svojom depresívnom tóne, mali svoje veľké i malé dejiny. Vo svojich "malých českých dejinách" si Česi "chceli ušetriť námahu principiálneho myslenia, kritickej revízie svojich článkov viery, ale aj trpkú biedu rozhodovania na život a na smrť, a v skutočnosti sa stali iba objektom politickej hry iných. (...) Česi premeškali príležitosť vybojovať si dostatočne samostatným rozhodnutím svoju slobodu", uzatvára niekedy v roku 1972 muž, ktorý o päť rokov ako duchovný otec Charty 77 osobne ručil za to, že sa o Čechoch začalo hovoriť a zmýšľať inak ako o nezaujímavom malom národe, a ktorý za to aj zaplatil životom.
Niekoľkokrát v tomto storočí si takéto otázky o sebe museli položiť aj Slováci. Prinajmenšom tri razy dokázali nájsť odpovede a vykonať činy, ktoré boli na úrovni času a ktorými vykročili zo svojho úzkeho obzoru smerom k širšej demokratickej pospolitosti: v Slovenskom národnom povstaní, v roku 1968 a v novembri 1989.
