Pod vplyvom nejakého rozmaru som dnes šiel autobusom. Ťažkopádnym vozidlom, čo so zívaním zastavilo a čuplo si, aby vpustilo pasažierov. Vodič sa týčil na sedadle, ktoré vyzývalo k interakcii s každučkým cestujúcim. Žiadna netrpezlivosť, ale nenáhlivé zváženie každej potreby.
Som nový a nevyznám sa v linkách? Zapol vysielačku a dohodol s ďalším šoférom, aby na mňa počkal na prestupnej stanici. Vystupoval muž s paličkou so slovami „Ďakujem, pane“. „Aj ja vám ďakujem“, znela pokojná odpoveď.
A pokračovalo to v tomto duchu, ako karikatúra malomestskej Ameriky päťdesiatych rokov. Keby mi niekoľko cestujúcich nebolo ponúklo to isté, šofér by azda vystúpil a odviedol ma na nadväzujúci autobus.