Autor je poslanec za Smer-SD a bývalý minister kultúry
Predseda parlamentu Andrej Danko oznámil zámer obmedziť výrokovú imunitu poslancov, a to tak, že by už nemuseli byť chránení, ak by mali napríklad antisemitské prejavy. Nevenoval by som tomu až takú pozornosť, ak by sa vzápätí aj premiér Peter Pellegrini nevyjadril, že si vie predstaviť okresanie výrokovej poslaneckej imunity tak, aby boli poslanci postihovaní napríklad za rasistické výroky alebo vyjadrenia napádajúce náboženstvá.
Doslova povedal: „Imunita odtiaľ-potiaľ. Ak chcete hovoriť niečo, za čo bežného občana na ulici trestáme, tak na to nesmie mať imunitu ani poslanec Národnej rady.“
Akoby pán premiér netušil, že imunita ako taká vždy bola a dodnes je vedomým narušením všeobecnej zásady rovnosti. Avšak narušením rovnosti v záujme toho, aby sa vyrovnávala iná nerovnosť alebo nerovnaký pomer síl v parlamente, ktorý by mohol viesť napríklad k obmedzeniu práv opozičnej menšiny.
Ochrana opozície
Téma poslaneckej imunity bola dlhé roky živou politickou témou predovšetkým z pohľadu imunity priestupkovej a trestnoprávnej, ktoré sa začali považovať za nadštandardné privilégiá poslancov vo vzťahu k základnému poslaniu imunity.
Týmto poslaním je ochrana parlamentu ako celku, ako slobodného zákonodarného diskusného priestoru, v ktorom jeho väčšia časť, koalícia, je potenciálne vystavená pokušeniu ovplyvniť výkonnou mocou počet prítomných poslancov pri „životne“ dôležitých hlasovaniach a jeho menšia časť, opozícia, je zase vystavená riziku postihovania za názory, ktoré sú pre väčšinu nepríjemné.
