Autorka je redaktorkou Lidových novin
Bola som dosť nervózna, priznávam. Dokonca som skoro podľahla pokušeniu zaskočiť ku kaderníkovi, čo som neurobila pekných pár rokov. Táto cesta za spomienkou mi dáva zabrať. Za minulosťou, ktorá pod nánosom času získala romantickú príchuť, hoci už vtedy sa dala porovnať s mayovkou.
Doteraz si nechcem pripustiť, že som tohtoročnú dovolenku v Abcházsku naplánovala tak trochu kvôli nemu. Chcela som ho vidieť. Koľko chlapov za život okolo vás prejde a len tak mimochodom vám zachráni život, bez toho, aby za to čokoľvek chceli?
Pred štvrťstoročím
Písal sa rok 1993. Bola polovica októbra. V Abcházsku vtedy býva počasie príjemne nevtieravé. Vojna už trvala rok. Vtiahla ma svojou malichernosťou a urputnosťou. Sotva tridsaťročný novinársky učeň a úplný začiatočník vo vojnovom spravodajstve. To som bola ja.
V džínsoch a pestrofarebnej blúzke, navrch nepremokavá bunda – tak som sa vybrala na abcházsko-gruzínsky front. Popis konfliktu zjednoduším, pretože teraz mi nejde ani tak o geopolitický rozbor, ako o osud jedného muža, ktorého po rokoch zase hľadám. A mám veľkú šancu stretnúť.
Zneužiť pocit poníženia, ktorý právom tlel v mysliach maličkého abcházskeho národa po nerovnom dlhom spolužití s dominantnými Gruzíncami nedalo Rusom veľa práce. Vojna by sa skončila pre pár desiatok tisíc Abcházcov rýchlo a zle, keby im nepomohli ruské lietadlá a poradcovia. Vďaka nim malý však hrdý kaukazský národ vyhnal z krajiny príslušníkov iného kaukazského národa, oveľa väčšieho a rovnako hrdého.
Vtedajší prezident Gruzínska Zviad Gamsachurdia sa ocitol v kliešťach medzi abcházskymi rebelmi a vlastnou ozbrojenou opozíciou, ktorá ho hnala do hôr, do náručia Abcházcov. Rozhodla som sa urobiť s ním rozhovor. Jedinou šancou bolo dostať sa do obkľúčeného mesta Zugdidi, ležiaceho pri rieke Inguri, priamo na fronte. Dnes je to abcházsko-gruzínska hranica.
