Pohľad na zdravotné sestry odchádzajúce do Rakúska či Česka nám pripomína, že popri priemysle máme na Slovensku problém s nedostatkom aj onakvejších povolaní.
Pretože, nech sa zvárači a sústružníci neurazia, na zdravotníctvo sa predsa len dívame iným pohľadom.
Svojím spôsobom je „kríza sestier“ poučná. Politici si totiž za dlhé desaťročia zvykli, že na niektoré sektory sa môžu vykašľať, oni tam ľudia zo zvyku aj tak budú vždy robiť.
Za socializmu to bolo v zásade jednoduché, do kotolne ste prinajhoršom poslali nejakého vzdorovitého disidenta, potom sa zasa akceptovala národná zvyklosť, že to „nejako“ bude fungovať aj s hanebnými platmi.
Lenže tento model sa vyčerpal. Vďaka otvoreným hraniciam a hospodárskej konjunktúre čoraz viac ľudí vecne zvažuje, či si v inej krajine, alebo sektore nezarobia viac.
Naplno sa odhaľuje, aké bolo krátkozraké, keď vláda dlhé roky zanedbávala platy vo „svojich“ sektoroch, najmä ak ide o stredne kvalifikovaný personál, o ktorý je veľký záujem v cudzine.
“Postačí, ak budú dostávať dôstojnú slovenskú mzdu a budú pracovať v podmienkach zodpovedajúcich aspoň dvadsiatemu storočiu.
„
Učiteľ tak ľahko neodíde učiť rakúske dejiny do Hainburgu, lenže krv sa odoberá na celom svete rovnako. (To naozaj nie je myslené znevažujúco, niektorá pracovná sila sa skrátka presúva jednoduchšie ako iná, rovnako to platí pre programátorov a grafických dizajnérov.) Ak k tomu máte v susedstve jednu z najbohatších krajín sveta, nemôže to dopadnúť inak.
Po brýzganí si treba povedať, čo robiť, pretože rakúske platy vyrovnať určite nezvládneme. Sčasti sa dá problém sanovať importom pracovnej sily (povedzme) z Ukrajiny, čo budeme musieť robiť tak či onak.
Sestry: Dajte nám 1600 eur a neodídeme preč Čítajte Dá sa však predpokladať, tam sa upierajú aj iné zraky a naša otčina nie je prvá na zozname žiadaných destinácií.
Najspoľahlivejšie preto bude staviť na ľudskú prirodzenosť.
A tak, ako je prirodzené chcieť viac peňazí, je prirodzené, že človek zostane tam, kde je – pretože je tam doma, pozná to a má tam sociálne zázemie. Inými slovami, treba potlačiť motiváciu odísť.
Preto nie je nutné platiť toľko čo v Rakúsku. Kým budeme mať rôznu ekonomickú výkonnosť, je normálne, že ľudia, ktorí robia vo dvoch krajinách to isté, budú mať rôzny príjem. To platí v motorárni, v škole aj v nemocnici.
Je to banálne, ale postačí, ak budú dostávať dôstojnú slovenskú mzdu a budú pracovať v podmienkach zodpovedajúcich aspoň dvadsiatemu storočiu. Ani umrnčaní robotníci z Volkswagenu húfne neutekajú do Wolfsburgu.
Politicky by to nemal byť problém – ak v Smere zabudli, hovoria si sociálna demokracia. Tak šup.
