Autor je prezident Martensovho centra, dvakrát bol predsedom vlády SR
Od toho nedeľného rána, keď som sa dozvedel o úmrtí senátora Johna McCaina, sa neustále vraciam k našim niekoľkým spoločným rozhovorom a zamýšľam sa nad odkazom jeho politického života. Nepochybne mu my občania postkomunistických krajín zostaneme navždy vďační za jeho významné príspevky k víťazstvu Západu v studenej vojne so Sovietskym zväzom, za integráciu našich krajín do NATO a za neochvejné šírenie demokracie vo svete.
Bezpochyby, že symbolom pádu železnej opony v Európe navždy zostane prezident Ronald Reagan a spolu s ním aj Margaret Thatcherová, pápež Ján Pavol II., Helmut Kohl či Francois Mitterrand. Veľmi dobre sme však vedeli, že medzi nich patril aj senátor John McCain.
Aj keď v niektorých záležitostiach zahraničnej politiky sa s prezidentom Reaganom nezhodoval, v prístupe k politike Sovietskeho zväzu John McCain prezidenta Reagana neochvejne a dôsledne podporoval.
Pád železnej opony na našich hraniciach, pád Berlínskeho múru a víťazstvo v studenej vojne otvorili dvere k znovuzjednoteniu Európy a integrácii našich krajín do euroatlantických štruktúr. A tak sa pomaly začal napĺňať dlhoročný sen ľudí túžiacich po slobode. Státisíce Slovákov, Čechov, Poliakov, Maďarov, Baltov, ale aj Balkáncov chceli vidieť svoje krajiny čo najskôr v NATO a EÚ.
Toto Rusko nedovolí
Cesta do týchto zoskupení však nebola jednoduchá ani hladká. Z prvej eufórie vzniku „nového sveta“, ale aj vďaka šoku Sovietskeho zväzu z porážky v studenej vojne sa zrodil vstup prvých troch krajín do NATO: Česko, Poľsko a Maďarsko vstúpili do aliancie v roku 1999.
Keď som však v novembri toho istého roku ako predseda slovenskej vlády žiadal v Bielom dome prezidenta Clintona, aby aj moja vlasť dostala šancu vstúpiť do NATO, odvetil mi: „Zmeškali ste vlak, neplnili ste podmienky členstva, zostali ste sami.“
