Autorka je režisérka
Severná Afrika. Rok 1942. Pred nastúpenú jednotku nemeckých vojakov predstúpi veliteľ. Má problém. Vojak Fritz leží v horúčke a treba nájsť niekoho, kto ho nahradí. Nebude to jednoduché, pretože Fritz viedol oddiel púšťou.
Veliteľ sa zahľadí na vojakov a spýta sa: „Je medzi vami nejaký ľavák?“ Prihlásia sa dvaja. Jeden z nich bude teda kráčať vpredu a určovať smer. Druhý bude jeho náhradník.
O tom, že počas druhej svetovej vojny boli v nemeckej armáde ľaváci vysoko cenení ako tí, ktorí dokázali aj v púšti bez pomoci prístrojov udržať vytýčený smer, mi ktosi hovoril ešte pred rokmi. Nemci vraj totiž zistili, že praváci podvedome mierne zahýbajú doprava.
Možno je to len legenda, lebo sa mi o tom nepodarilo nájsť žiadne ďalšie informácie. Hitler vraj ľavákov najskôr považoval za menejcenných, ako vlastne každého, kto sa odchyľoval od jeho vysnívaného árijského ideálu. Potom ho však ktosi upozornil na staré portréty veľkých nemeckých bojovníkov, na ktorých vidno, že mnohí držia zbraň v ľavej ruke. Tak dal Hitler ľavákom pokoj a sústredil sa na iných nepriateľov.
Je však možné, že orientačné schopnosti ľavákov si všimol sám generál Rommel, nazývaný aj Púštna líška, a rozhodol sa ich využiť. Pretože ľaváci sú skutočne trochu iní a v poslednom čase vedci konečne prichádzajú na to, v čom to je a prečo.
Otázka príboru a pera
Sedíme v reštaurácii a ja pozorujem svojho desaťročného syna, ako zápasí s príborom. Chvíľu mi trvá, kým na to prídem.
„Zabudol si, že si ľavák?“ pýtam sa ho.
Zasmeje sa, vymení si vidličku s nožom a už stoluje ako džentlmen. Lebo doma sme sa už naučili, že my, rodičia, praváci, prestierame dvom z našich troch detí príbory a lyžice naopak, ale celý zvyšok sveta je nastavený na tú rozhodujúcu väčšinu, ktorou sú ľudia uprednostňujúci pravú ruku.
Lenže 10 až 13 percent populácie sú ľudia, ktorí nie sú praváci. Menšia časť z nich sú ľudia nevyhranení - obojruční, zvyšok sú ľaváci.
