Stretnú sa poľský kňaz, ruský vizionár, proeurópsky Brit, Ukrajinka žijúca v Maďarsku, francúzsko-nemecká politička a debatujú o tom, kde by chceli byť pochovaní. To nie je vtip, len rýchly opis diskusie o európskej identite. Ako som ju zachytila na ekonomickom fóre v poľskej Krynici.
V čase, keď sa otázka kto je skutočný Európan dostala do stredu politických škriepok – a s prichádzajúcimi eurovoľbami budú len hustnúť – táto diskusia priniesla čosi nové. Smrť v Európe.
Nie je to výsledok nárekov nad demografiou, samotné starnutie nechajme bokom a už vôbec opustime konzervatívnu apokalyptiku o konflikte civilizácií. Moderátora zaujímalo, kde by chceli byť účastníci diskusie pochovaní.
Miesto odpočinku
Keď sa hovorí o európskej identite, ľudia hovoria o tom, kde sa narodili, kde vyrástli či študovali, odkiaľ sú ich rodičia. Akými jazykmi hovoria a k akému spoločenstvu prináležia. Či sa cítia zajedno s miestom, kde žijú, alebo spomínajú na iné miesto, kam patria. Vykladajú, akými jazykmi sa dorozumejú. V akom jazyku čítajú alebo nadávajú.
Asi takto: jedni známi hovoria doma maďarsky, obaja sa prisťahovali do Bratislavy z južného Slovenska. S dcérou hovoria materinskou rečou, ale aby nevyšla z cviku, povedali jej, že ich pes rozumie len po slovensky. So psom sa teda – bez urážky – hovorí u nich len po slovensky.
Väčšinou je otázka európskej identity šanca povyťahovať sa, aký je človek scestovaný a otvorená hlava. Pri otázke o mieste posledného odpočinku nastali rozpaky. Vraj to je cesta, ako zistiť, kam človek patrí, kde si chce poležať dlhšie a priam navždy.
V medzinárodných vodách
Brit Keith Best sa predstave ležania šikovne vyhol. „Chcel by som byť spopolnený a rozptýlený v medzinárodných vodách,“ povedal. Vlastne myšlienka na smrť ho privádza k brexitu. Dnes totiž každý rozhovor s Britom vedie k brexitu.
