Do Paríža, do Londýna, do Berlína, z juhu, zo západu, v šestnástich, do veľkého mesta, stopom, vlakom. Prvé dni u kamarátov, vzdialenej tety, neskôr v squate, v byte na okraji mesta, prvá práca, vlastné bývanie bližšie k centru, najbližšie k srdcu mestského života.
Takto sa stali mestá mestami, matkami detí celej krajiny, ľudí s ambíciami, ľudí, ktorí chceli žiť na inom mieste, kde ich nikto neprenasledoval za orientáciu a náboženstvo, kde sa cítili v bezpečí pred predsudkami a rodinou.
Bratislava? Nikdy taká nebola. Chránila svoje deti? Dokázala ochrániť Danka Tupého a Henryho Acordu a stovky zmlátených?
Dobre, ani Londýn a Paríž to nedokázali, ale napriek tomu, napriek kriminalite sa v nich cítia ľudia doma. Aj tí čo prišli, aj tí z vidieka, z malého mesta, z lazov, z rybárskych dedín s jednou krčmou a káblovou televíziou.
Staré Mesto? A kde?
Kto sa chce stať Bratislavčanom? Starí Bratislavčania sa tvária ako dediční obyvatelia Manhattanu, vystatujú sa adresami v Starom Meste a privilégiom parkovať. Ale v akom Starom Meste, v akom, keď deštrukcia mesta pokračuje, na jeho tele sa dvíhajú veže iného sveta ako ohyzdná betónová kytica na Račku, vyhorený Stein, väzenská architektúra na Račianskej, Južné mesto s Havlovými králikárňami pre nové generácie, prílepky, búdy, balkánske fasády a arkieriky v nadstavbách.
A opravy a výstavby na jednej ulici zároveň, na Nivách, v okolí križovatky a stanice, na opačnom konci pri križovatke v Ružinove, škaredé stavby, predimenzované stavby visiace nad Dunajom ako Lido, pasca pre hipsterov a bradatých opekačov burgerov, ako červená slza na nábreží a nadstavené vily pod Slavínom.