PÍŠU IGOR MERHEIM-EYRE A ŁUKASZ JANULEWICZ - FÓRUM

Ako čakanie na Godota? Čo vlastne Visegrád chce

Vízia Visegrádskej štvorky ohľadom budúcnosti Európskej únie nejako neprichádza.

Poľský premiér Mateusz Morawiecki v Európskom parlamente. (Zdroj: TASR/AP)

Igor Merheim-Eyre je výskumníkom Global Europe Centre pri Kentskej univerzite.

Łukasz Janulewicz je výskumníkom Centre for European Neighbourhood Studies, na Stredoeurópskej univerzite.

Kam smeruje Európska únia, pokiaľ ide o absolútne nevyhnutnú reformu EÚ celkovo, a eurozóny konkrétne? Táto diskusia nabrala na obrátkach pred letnou prestávkou vďaka rozsiahlemu rozhovoru nemeckej kancelárky Angely Merkelovej s tamojším denníkom na túto tému (Frankfurter Allgemeine Zeitung - pozn.red.).

Začiatkom tohto roka vyhlásila skupina „severných“ členských štátov Únie, na čele s Holandskom, svoje stanovisko, pričom zdôraznila, že akékoľvek prehĺbenie Európskej menovej únie (EMU) musí byť založené na „skutočne pridanej hodnote, a nie na ďalekosiahlych presunoch kompetencií na európsku úroveň“ – a tento názor znovu zdôraznil holandský premiér Mark Rutte vo svojom príspevku o budúcnosti Európy v júni 2018 v Európskom parlamente.

Článok pokračuje pod video reklamou

Aj Merkelovej interview, aj postoj severných krajín sú v konečnom dôsledku reakciou na návrhy francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, najvýraznejšie v jeho reči na Sorbonne v septembri 2017, na ktorú neskôr nadviazal na plenárnom zasadnutí Európskeho parlamentu v apríli 2018.

Macron momentálne určuje program, dvíha hlas proti „národnej sebeckosti“, vyzýva na „európsku zvrchovanosť“ a dokonca k rozpočtu eurózony, pričom Európu rozdeľuje na tých, ktorých považuje za proeurópskych a antieurópskych (v praxi to znamená tých, čo sú zaňho alebo proti nemu).

Kontrarevolucionári z Krynice

V tomto procese chýbajú najmä stredo- a východoeurópske štáty visegrádskej skupiny (V4), napriek tomu, že stoja za prvými iniciatívami v diskusiách po postbrexitovom referende o budúcnosti EÚ.

Poľský premiér Morawiecki nachvíľu ponúkol čosi ako víziu, no po otázkach europoslancov na stav súdov sa vrátil k reakcionárskej základni.

V mesiacoch po britskom referende roku 2016 sme boli svedkami mnohých vyhlásení visegrádskej skupiny o reforme Únie, hoci sa tu objavil dosť znepokojivý model: na každom ďalšom summite EÚ alebo V4 sa recyklovali tie isté slogany bez pridania podstatných zložiek alebo vytvorenia novej perspektívy ohľadom budúcnosti Únie.

A tak keď si človek spomenie na hlasný – ale pri spätnom pohľade neveľmi významný – obrad lásky medzi Jarosławom Kaczyńskim a Viktorom Orbánom v Krynici v septembri 2016, ktorý ohlasoval „kultúrnu kontrarevolúciu“ v Bruseli, neubráni sa paralele so slávnou hrou Samuela Becketta: dvaja muži na scéne oznamujú zásadnú udalosť, ku ktorej nikdy nedôjde.

V tomto zmysle sa V4 stala prinajlepšom skupinou reakcionárov na čiastočný úväzok, a nie jednotnou „konzervatívnou alianciou“ s jasnou víziou.

Morawiecki hľadí na de Gaulla

Prvým skutočným odklonom od tohto vzorca mohol byť príhovor poľského premiéra Mateusza Morawieckého na valnom zasadnutí Európskeho parlamentu v Bruseli v júli 2018. Napriek ťažkostiam sa tam ponúkala skvelá príležitosť pre samozvaného obhajcu záujmov tohto regiónu rozvinúť visegrádske slogany do fundovane podloženejších návrhov.

V niekoľkých ohľadoch to bol najkonkrétnejší náčrt čohosi, čo by sa dalo nazvať „stredoeurópskym pohľadom“ na budúcnosť EÚ – a navyše zameraným skôr na to, kde Európu treba, ako na to, kde ju netreba.

Napriek krátkym odkazom na de Gaullovu Európu národných štátov a demokratickú legitimitu sa jadro tohto príhovoru zameriavalo na zásadné návrhy – ako bojovať proti daňovým únikom, rozširovať jednotný trh pre služby, rozvíjať elektromobilitu a čisté technológie, obnoviť industrializáciu Európy, vytvoriť trvalý investičný nástroj podľa Junckerovho plánu, investovať do ľudského kapitálu a zvýšiť úsilie na podporu rozvoja Afriky v záujme obmedzenia migračných tlakov.

Morawieckého reč taktne uznala rozdielne názory na stav EÚ, no zavŕšili ju odkazy na spoločnú európsku identitu a predstavenie európskeho projektu ako všeobecného pozitívneho úspechu. Každý, kto čakal útoky na „bruselských byrokratov“ alebo narážky na degeneráciu západoeurópskeho liberalizmu, musel byť silne sklamaný.

Ako si (ne)hľadať spojencov

Keby vodcovia visegrádskej skupiny svoje návrhy oddelili od takýchto agresívnych prvkov a predložili ich, mohli by pomocou jasného a strategického myslenia získať podporu aj mimo týchto štyroch krajín. Patria k tomu aj staršie návrhy ako inkluzívnosť všetkých štátov EÚ27 pri rozhodnutiach o budúcnosti EMÚ, silné dodržiavanie fiškálnych pravidiel alebo prísnejšie uplatňovanie schengenskej legislatívy.

Jarosław Kaczyński, tvorca vládnucej poľskej strany Právo a spravodlivosť (PiS), navyše veľmi zdôraznil reformu štruktúr Únie, vrátenie rozhodovacích právomocí členským štátom a zachovanie národnej zvrchovanosti a poľskej identity.

Tu je jasný súvis s koncepciou subsidiarity (pôvodne pochádzajúcou zo spoločenskej náuky katolíckej cirkvi) a potrebou doviesť otázky politického rozhodovania čo najviac na miestnu úroveň. To by mohlo osloviť nielen spojencov PiS vo frakcii Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR), ale aj konzervatívne segmenty Európskej ľudovej strany (EPP) alebo dokonca niektoré časti Aliancie liberálov a demokratov (ALDE), ktoré nie sú nadšené federalistickými víziami Guya Verhofstadta.

Napríklad reakcia na Macronove vedená Holandskom ukázala chuť na inú EÚ, ktorá znovu prijíma princíp subsidiarity a rozhodovanie zdola nahor. Hoci Mark Rutte – pozor, člen ALDE – privítal Macronov prejav na Sorbonne a podporil podpredsedu Európskej komisie Fransa Timmermansa v otázke Článku 7 a právneho poriadku (očividnej urážky pre Poľsko), zároveň vyzval európskych vodcov, aby prestali tlačiť na "symboly“ ako európska armáda a radšej sa sústredili na splnenie "pôvodného sľubu Európy", ktorým sú "zvrchované členské štáty spolupracujúce, aby si navzájom pomohli dosiahnuť väčší blahobyt, bezpečnosť a stabilitu".

Túto myšlienku silne vystihol Morawieckého prejav, čo ukazuje, že prinajmenšom v otázke jednotného trhu, štátnej zvrchovanosti a vzdania sa myšlienky „stále tesnejšieho zväzku“ sa V4 až tak nelíši od ostatných členských štátov, a že čo sa V4 nepáči na Únii, je univerzálnejšie.

No príbuzné myšlienkové pochody so severnými štátmi ohľadom reformy EÚ sa neprenášajú aj na ostatné témy (hlavne na kontroverzné témy zákonnosti a právneho poriadku), takže akákoľvek širšia koalícia je prinajlepšom otázkou vzdialenej budúcnosti.

Diskusia, ktorá sa po Morawieckého prejave v Európskom parlamente rozpútala, jasne ukázala, že kontroverzia ohľadom reformy súdnictva a právneho poriadku v Poľsku zostáva prítomná. Toto ešte viac zdôraznilo načasovanie prejavu presne do okamihu, keď vstúpilo do platnosti predčasné penzionovanie sudcov najvyššieho súdu, čo takmer okamžite zatienilo jeho návrhy.

Zoči-voči kritike europoslancov sa Morawiecki vzdal starostlivo spísanej diplomatickej ofenzívy a vrátil sa k reakcionárskej základni Visegrádskej štvorky – odmietaniu akejkoľvek kritiky, obviňovania všetkých ostatných a dovolávania sa poľských dejín.

Posun od spolku reakcionárov

Čoraz výraznejšiu neschopnosť vybudovať širšiu európsku koalíciu ešte viac komplikujú vnútorné spory v rámci skupiny (tradične medzi rezervovanejšou Českou republikou a Slovenskom na jednej strane a Poľskom a Maďarskom na druhej) a dokonca aj poľsko-maďarské duo momentálne pôsobí menej pevne, keď Viktor Orbán nedávno bilaterálne posilnil pozíciu Maďarska, keď sa začal túliť k novej talianskej vláde a slovinskému volebnému víťazovi Janezovi Janšovi.

Orbánova každoročná prednáška na Otvorenej univerzite Bálványos navyše neponúkla nič podstatné ani V4, ani iným členským štátom EÚ – okrem dobre nacvičených výziev na diskusiu o "Sorosovom pláne" a obviňovania Európskej komisie z budovania "európskeho socializmu".

Preto by napriek Morawieckého úsiliu – vzhľadom na minulé štvrťstoročie visgrádskej skupiny ako zosilňovača národných záujmov, ako aj na súčasné celoúniové rozdelenie v otázke právneho poriadku – konkrétny spoločný návrh štátov V4 (nehovoriac už o tom, že by ho podporila širšia koalícia členských štátov) predstavoval kvalitatívny skok v rámci skupiny, ktorá v skutočnosti reálne funguje len ako čiastočné reakcionárske spojenectvo záujmov.

Myšlienka ideologickej (nehovoriac už o konzervatívnej) aliancie s jasnou víziou budúcnosti Únie je mýtus, ktorý nepomáha ani pochopiť fungovanie skupiny, ani zvládnuť očakávania.

Preto by sme pri čakaní na víziu V4 ohľadom reformy EÚ mohli pokojne čakať na Godota. Možno by sme – namiesto kladenia otázok, či môže V4 ponúknuť alternatívnu víziu – mali radšej zvážiť, či skutočne chcú vôbec Úniu meniť, alebo či sú prosto spokojní so svojou pozíciou reakcionárskej aliancie na čiastočný úväzok, ktorá len vykrikuje mimo hracej plochy.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.

Téma: Európska únia


Článok je zaradený aj do ďalších tém Maďarsko

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Peniaze na reformu školstva v rozpočte nevidno

Školstvo je v rozpočte málo ambiciózne.

AUTORSKÁ STRANA MATÚŠA KRČMÁRIKA

Český diktátor je o krok bližšie

Čechom akoby to bolo jedno.

DOMOV

Polícia robí u Kočnera domové prehliadky

Na prehliadkach sa zúčastňuje aj Kočner.

EKONOMIKA

Prudký rast cien bytov sa zastavil

V ponuke ubúdajú najmä staré byty.

Neprehliadnite tiež

PÍŠE LUBOŠ PALATA

V4 musí zostať spoločenstvom demokracií. Inak nám škodí

Kiska by mal hovoriť o Poľsku a Maďarsku nahlas.

Dnes píše Ondrej Prostredník

Aj ľavicový liberál môže byť svätý

Prečo pápež František svätorečil salvadorského biskupa Romera.

Utajený (Sliacky)

Karikatúra denníka SME (kreslí Sliacky).

KOMENTÁR JURAJA BERZEDIHO

Kozák odišiel s noblesou. Dôvod sa možno raz dozvieme

Nebude jednoduché nájsť lepšieho trénera.

Autorská strana Jakuba Fila

Na Islande môžete mať pocit, že skončil svet

Keď Sigur Rós vydal album Route one, obsahoval osem skladieb, ktoré namiešala umelá inteligencia. Každý pomenovali GPS súradnicou.