Mala dvanásť kólií z jedného vrhu. Ukázalo sa, že je to priveľa, ak máte prácu na plný úväzok a aj iné záujmy ako prechádzky so psami a ich kŕmenie, preto polovicu rozdala iným domácnostiam.
Statočne si však ponechala pol tucta, dva sú stále nažive, artriticky cválajú po lesných cestičkách a čúrajú pred výkladmi obchodov v meste.
Jeden z nich, volá sa Joda, má hustú hrivu a keď ho obdivujú cudzí ľudia, raduje sa ako čírlíderka. Jeho brat Prášok je z nich ten dominantnejší a je v ňom čosi kradmé a skrývané. Nemusíme nikdy ani len hádať, kto mačke ukradol jedlo, kto nechal chlpy na našom najlepšom kresle alebo kôpku hovien na kuchynskej dlážke - vždy je to Prášok a vždy to uhrá tým, že sa servilne prikrčí.
Na chrbte má svrbivé miesto, ktorému sa venuje, ak si práve oddane neolizuje gule. Keď sa usadíme ku kozubu, začne – škrab, škrab –, prerušíme ho podráždeným výkrikom: Prášok! Hneď prejde do tichšieho, no o to nástojčivejšieho – líz, líz. Prášok! Škrab, škrab.
No aj Prášok s rozhryzeným chrbtom a vyleštenými guľami je stále elegantným zvieraťom v porovnaní s Elvisom, mačkou z útulku, ktorú zanechal predošlý majiteľ.
