Hoci väčšina občanov SR v parlamentných voľbách v roku 1994 nevolila HZDS a jeho koaličných partnerov, vláda premiéra Mečiara má v parlamente väčšinu. Stalo sa tak aj pričinením dnešnej opozície, pretože niektorí opoziční vodcovia nevnímali súradnice slovenskej politiky v reálnych súvislostiach s celým vývojom, ktorí sme prežili po novembri 1989. Slovenská spoločnosť - ale ani jej ponovembrová politická elita - neboli dostatočne pripravené na zložitý proces zmien nasledujúcich po páde komunistického režimu. Mnohí podľahli ilúzii, že vývoj od totality k demokracii a trhovému hospodárstvu bude bezproblémový a bezbolestný.
Dominujúcim prvkom česko-slovenskej vnútropolitickej scény po novembri 1989 bol zápas o budúce usporiadanie štáto-právneho vzťahu Slovákov a Čechov. Vtedajšia česká politická reprezentácia nedokázala akceptovať odôvodnené túžby väčšiny Slovákov získať obojstranne rovnocenné partnerstvo s Čechmi. Podstatu problému vyjadril český historik Petr Příhoda, ktorý napísal, že "česko-slovenský vzťah bol, je a bude asymetrický, nech by bola táto asymetria zmierňovaná či maskovaná paritou. Slovákov je menej, ich ekonomika je menej výkonná a ich pôda menej úrodná. Preto boli, sú a budú zatieňovaní českou prevahou." Protimečiarovskí politici nepochopili v roku 1992 to, čo bolo jasné českému historikovi.
Ani v súčasnej situácii na Slovensku opoziční politici v primeranej miere nereagujú na niektoré aktuálne spoločenské problémy, ktoré v očiach radových občanov majú prioritu. A to nie sú napríklad iba stále vysoká úroveň nezamestnanosti a vzmáhajúca sa chudoba, ale aj úplatkárstvo, zločinnosť, strach o osobnú bezpečnosť a ohrozenie majetku, nevynímajúc ani bezohľadné šikanovanie úradníkmi, žijúcimi z daní občanov. Mladých ľudí kvári sociálna neistota, najmä obavy, či si dokážu založiť rodinu, ak nemajú bohatých rodičov, ktorí by im mohli kúpiť byt. Opoziční politici zatiaľ ignorujú fakt, že k najbližším parlamentným voľbám príde veľká skupina mladých voličov, ktorých doteraz nikdo adresne neoslovil.
Štatistika výskumov volebných preferencií potvrdzuje, že tretina občanov Slovenska sa nestotožňuje s podporou vlády Vladimíra Mečiara, ale nezískali ich ani protimečiarovské argumenty opozičných politikov. Analytici sa pozastavujú nad tým, že volebné preferencie sa za dva roky od volieb podstatnejšie nezmenili - ak za zmenu nepočítame tých, ktorí sa sklamali v politike ZRS a stratili dôveru v politikov vôbec. Opozičným politikom akosi uniká, že okrem problémov tzv. vysokej politiky existujú aj každodenné starosti občanov.